Tento informačný materiál bol vypracovaný na základe opakujúcich sa otázok, ktoré sa týkajú účtovných závierok organizačných zložiek zahraničných osôb podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“).
Otázka č. 1
Má organizačná zložka zahraničnej osoby povinnosť viesť účtovníctvo a zostavovať účtovnú závierku ?

Odpoveď

Organizačná zložka zahraničnej osoby (ďalej len „organizačná zložka“) podľa § 1 ods. 1 písm. a) druhého bodu zákona o účtovníctve je účtovnou jednotkou a má povinnosť viesť samostatné účtovníctvo za túto organizačnú zložku. Pri vedení účtovníctva musí organizačná zložka postupovať podľa predpisov, ktoré sú platné na území Slovenskej republiky, tzn. je povinná viesť účtovníctvo a zostavovať účtovnú závierku v súlade so zákonom o účtovníctve a opatrením Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 23054/2002-92, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva v znení neskorších predpisov (ďalej len „postupy účtovania“).

Otázka č. 2

Ukladá organizačná zložka zahraničnej osoby účtovnú závierku do registra účtovných závierok?

Odpoveď

Tak ako každá účtovná jednotka, aj organizačná zložka zahraničného subjektu je povinná v súlade s § 23a ods. 3 zákona o účtovníctve uložiť účtovnú závierku do Registra účtovných závierok (ďalej len „RUZ“) do šiestich mesiacov od dátumu, ku ktorému sa účtovná závierka zostavuje, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Účtovná závierka organizačnej zložky zahraničného subjektu sa nachádza v neverejnej časti RUZ, pretože účtovná závierka organizačnej zložky zahraničného subjektu predstavuje len časť „úplnej“ účtovnej závierky zahraničného subjektu. Na organizačnú zložku zahraničného subjektu sa vzťahujú všetky zverejnené informácie na portáli RUZ v metodickom pokyne MF SR Ukladanie a zverejňovanie účtovných závierok v RUZ

Otázka č. 3

Je účtovná závierka organizačnej zložky prílohou daňového priznania?

Odpoveď

Nie, účtovná závierka organizačnej zložky nie je prílohou daňového priznania k dani z príjmov. Účtovná závierka organizačnej zložky sa ukladá do RUZ len v elektronickej podobe prostredníctvom elektronickej podateľne FS.
Otázka č. 4
Akou účtovnou jednotkou pre účely zatriedenia a zostavenia účtovnej závierky je organizačná zložka?

Odpoveď

Organizačná zložka sa vždy zatrieďuje ako malá účtovná jednotka, pričom účtovnú závierku zostavuje podľa Opatrenia MF SR č. MF/23378/2014-74, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o individuálnej účtovnej závierke a rozsahu údajov určených z individuálnej účtovnej závierky na zverejnenie pre malé účtovné jednotky v znení neskorších predpisov

Otázka č. 5

Sú súčasťou účtovnej závierky organizačnej zložky aj poznámky?

Odpoveď

Áno, súčasťou účtovnej závierky organizačnej zložky sú aj poznámky. V poznámkach na každej strane poznámok sa pri ich zostavovaní v ľavom hornom rohu uvedie označenie „poznámky Úč PODV 3- 01“ a v pravom hornom rohu sa uvedie identifikačné číslo organizácie a daňové identifikačné číslo, ak ho má účtovná jednotka pridelené.

Otázka č. 6

Aké identifikačné údaje uvádza organizačná zložka na úvodnej strane účtovnej závierky?

Odpoveď

Účtovná závierka obsahuje na úvodnej strane všeobecné náležitosti účtovnej jednotky. Organizačná zložka v identifikačných údajoch uvádza názov účtovnej jednotky - zahraničnej osoby, ktorá ju zriadila na našom území s dodatkom "organizačná zložka", t.j. zhodne so zápisom v Obchodnom registri SR - rovnaké údaje sú dotiahnuté aj do registra účtovných závierok. Identifikačné údaje na úvodnej strane účtovnej závierky (sídlo účtovnej jednotky, označenie obchodného registra) sú uvádzané tak ako sú uvedené v registroch, t.j. údaje organizačnej jednotky na území SR. Pozor: inak ako na daňovom priznaní dane z príjmov právnických osôb, kde sú uvedené údaje daňovníka – zahraničnej právnickej osoby.

Vzor:

Otázka č. 7
Je účtovná jednotka – organizačná zložka zahraničného subjektu povinná schvaľovať účtovnú závierku príslušným orgánom a ukladať oznámenie o dátume schválenia účtovnej závierky?

Odpoveď

Účtovné predpisy priamo neustanovujú organizačnej zložke takúto povinnosť, avšak ak je táto povinnosť uvedená priamo v zriaďovacích dokumentoch prípadne v osobitných právnych predpisoch, potom je takáto účtovná jednotka povinná uložiť do registra účtovných závierok aj dátum schválenia účtovnej závierky buď uvedením priamo na úvodnej strane účtovnej závierky alebo oznámením o dátume schválenia účtovnej závierky a to v lehote 15 pracovných dní odo dňa schválenia účtovnej závierky.

Otázka č. 8

Je účtovná jednotka – organizačná zložka zahraničného subjektu povinná dať si overiť účtovnú závierku audítorom a vyhotoviť výročnú správu?

Odpoveď

Účtovné predpisy priamo neustanovujú organizačnej zložke takéto povinnosti, avšak ak sú tieto povinnosti zakotvené priamo v zriaďovacích dokumentoch prípadne v osobitných právnych predpisoch, potom je takáto účtovná jednotka povinná uložiť do registra účtovných závierok aj účtovné dokumenty – audítorskú správu a výročnú správu.

Otázka č. 9

Ukladá sa do registra účtovných závierok aj účtovná závierka, ktorú vyhotovuje zahraničná osoba, ktorej súčasťou sú aj údaje organizačnej zložky?

Odpoveď

Nie, do registra účtovných závierok sa neukladá účtovná závierka za celý zahraničný subjekt, ktorej súčasťou sú aj údaje za jeho organizačné zložky. Účtovná závierka, ktorú vyhotovuje zahraničná osoba, ktorej súčasťou sú aj údaje organizačnej zložky sa ukladá do zbierky listín v zmysle zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Otázka č. 10

Ak zahraničný subjekt podniká na území Slovenska prostredníctvom dvoch organizačných jednotiek ukladá do registra účtovných závierok len jednu účtovnú závierku?

Odpoveď

Nie, v tomto prípade sa neukladá len jedna účtovná závierka, ale každá organizačná zložka ukladá osobitne do registra účtovnú závierku za seba. Pozor: daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb podáva daňovník - zahraničný subjekt len jedno.

Otázka č. 11

Ak zahraničný subjekt podniká na území Slovenska prostredníctvom stálej prevádzkarne a vedie účtovníctvo podľa slovenských predpisov, ukladá do registra účtovných závierok účtovnú závierku?

Odpoveď

Nie, stála prevádzkareň neukladá účtovnú závierku do registra účtovných závierok. Stála prevádzkareň nie je účtovnou jednotkou podľa zákona o účtovníctve.

Vypracovalo: Finančné riaditeľstvo SR

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky vydalo 1. augusta 2024 Opatrenie č. 211/2024, ktorým od 1. septembra 2024 ustanovilo sumy stravného podľa § 5 ods. 2 a § 8 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z.
o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o cestovných náhradách) nasledovne: Sumy stravného stanovené pre zamestnancov podľa zákona o cestovných náhradách ovplyvňujú aj výšku daňových výdavkov fyzickej osoby s príjmami podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o dani z príjmov), a to v týchto prípadoch:

Príspevky na stravovanie zamestnancov - § 19 ods. 2 písm. c) 5. bod zákona o dani z príjmov

Daňovými výdavkami sú podľa § 19 ods. 2 písm. c) piateho bodu zákona o dani z príjmov príspevky na stravovanie zamestnancov poskytované podľa § 152 Zákonníka práce, najviac však do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách, čo predstavuje maximálnu sumu príspevku na jedno jedlo od 1. septembra 2024 vo výške 4,57 eura.

Cestovné náhrady pri pracovných cestách zamestnancov - § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov Podľa § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami sú cestovné náhrady zamestnancov do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa zákona o cestovných náhradách. Podľa § 5 ods. 1 zákona o cestovných náhradách zamestnancovi patrí stravné za každý kalendárny deň pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom. Suma stravného je ustanovená v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej cesty je rozdelený na 3 časové pásma. Od 1. septembra 2024 môže daňovník zahrňovať do daňových výdavkov stravné pri pracovnej ceste zamestnanca v sumách stanovených pre jednotlivé časové pásma, a to

Výdavky na vlastné stravovanie fyzickej osoby vykonávajúcej podnikateľskú alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť v inom mieste, ako je miesto , v ktorom činnosť pravidelne vykonáva (na tzv. pracovnej ceste) - § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov
Výdavky daňovníka – fyzickej osoby vykonávajúcej podnikateľskú alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť, ktorá dosahuje príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov, vynaložené v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste, ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva, možno do daňových výdavkov zahrňovať najviac vo výške ustanovenej podľa zákona o cestovných náhradách. Od 1. septembra 2024 môže daňovník s príjmami z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov zahrňovať do daňových výdavkov sumy stravného pri tzv. pracovných cestách vo výške stanovenej pre jednotlivé časové pásma rovnako, ako pri pracovných cestách zamestnancov, teda Výdavky na vlastné stravovanie daňovníka vykonávajúceho podnikateľskú alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť v mieste, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva - § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov
Daňovník vykonávajúci podnikateľskú alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť dosahujúci príjem podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov môže uplatňovať do daňových výdavkov aj výdavky na vlastné stravovanie za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku v mieste svojho pravidelného výkonu práce vo výške 55 % sumy ustanovenej na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách, ak mu súčasne nevznikol nárok na príspevok na stravovanie v súvislosti so závislou činnosťou, alebo daňovník neuplatnil výdavky na stravovanie v súvislosti s jeho pracovnou cestou. Od 1. septembra 2024 môže daňovník uplatniť do daňových výdavkov výdavky na vlastné stravovanie vo výške 4,57 eura za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku.

Vypracovalo:

Finančné riaditeľstvo SR
Centrum podpory pre dane
August 2024

Obsah

Úvod

1. diel Rozsah a podmienky stravovania zamestnancov podľa Zákonníka práce
2. diel Zdaniteľnosť príspevku na stavovanie zamestnanca 3. diel Daňové výdavky Príloha

Úvod

Zákonom č. 416/2021 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, sa s účinnosťou od 01.01.2022 zaviedla nová úprava týkajúca sa oslobodenia príspevku na stravovanie zamestnanca a zahrnutia stravného do daňových výdavkov daňovníka s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZDP“).

Finančné riaditeľstvo SR v rokoch 2022 a 2023 na zabezpečenie jednotného postupu pri posúdení zdaniteľnosti príjmu zamestnanca a uplatnení výdavkov (nákladov) na stravovanie do daňových výdavkov podľa ZDP vydalo metodické pokyny k zdaniteľnosti príspevku na stravovanie zamestnanca, k zahrnutiu príspevku na stravovanie zamestnanca do daňových výdavkov zamestnávateľa a k zahrnutiu stravného do daňových výdavkov daňovníka s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP do daňových výdavkov tohto daňovníka na obdobia:

Vzhľadom na zvýšenie sumy stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín od 01.09.2024, ktorá má vplyv, okrem iného aj na maximálny možný príspevok zamestnávateľa na jedlo ustanovený osobitnými predpismi, Finančné riaditeľstvo SR opätovne aktualizovalo vyššie uvádzaný metodický pokyn 24/DZPaU/2023/MP. V metodickom pokyne 23/DZPaU/2024/MP je použitá suma stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín 8,30 €, ustanovená opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 211/2024 Z. z. o sumách stravného (ďalej len „Opatrenie o sumách stravného“).

Prehľad jednotlivých súm, potrebných k správnemu posúdeniu zdaniteľnosti príspevku na stravovanie zamestnanca, k zahrnutiu príspevku na stravovanie zamestnanca do daňových výdavkov zamestnávateľa a k zahrnutiu stravného do daňových výdavkov daňovníka s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP platných od 01.01.2022 je uvedený v nasledujúcej tabuľke.

Tabuľka

Opatrenie MPSVaR SR o sumách stravného				Suma stravného ustanovená na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín v eurách	Maximálny príspevok na stravovanie poskytnutý podľa § 152 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov v eurách (55 % sumy stravného ustanovenej na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín)	Stravné daňovníka s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP v eurách (55 % sumy stravného ustanovenej na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín)
č. 176/2019 Z. z. účinné do 30.4.2022				5,10	2,81	2,81
č. 116/2022 Z. z. účinné od 01.05.2022 do 31.08.2022				6,--	3,30	3,30
č. 281/2022 Z. z. účinné od 01.09.2022 do 31.12.2022				6,40	3,52	3,52
č. 432/2022 Z. z. účinné od 01.01.2023 do 31.05.2023				6,80	3,74	3,74
č. 171/2023 Z. z. účinné od 01.06.2023 do 30.09.2023				7,30	4,02	4,02
č. 368/2023 Z. z. účinné od 01.10.2023 do 31.08.2024				7,80	4,29	4,29
	č. 211/2024 Z. z.			8,30	4,57	4,57
	účinné od 01.09.2024

1. diel Rozsah a podmienky stravovania zamestnancov podľa Zákonníka práce

V súlade s § 152 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti; túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny, a voči zamestnancom, ktorým poskytuje účelovo viazaný finančný príspevok na stravovanie (ďalej len „finančný príspevok na stravovanie“). Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.

Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na zabezpečenie stravovania alebo poskytnutie finančného príspevku na stravovanie má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť ďalšie stravovanie alebo poskytnúť ďalší finančný príspevok na stravovanie (§ 152 ods. 2 Zákonníka práce).

V súlade s § 152 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Príspevok podľa prvej vety sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor (rovnako možno postupovať aj v prípade zaokrúhľovania iných príspevkov na stravu, ktoré zamestnávateľ vypočíta v súlade s § 152 Zákonníka práce). Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu.

Pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, sa cenou jedla rozumie hodnota stravovacej poukážky. Hodnota stravovacej poukážky musí predstavovať najmenej 75 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného. Zamestnávateľ poskytuje stravovaciu poukážku v elektronickej forme; to neplatí, ak použitie stravovacej poukážky v elektronickej forme zamestnancom počas pracovnej zmeny na pracovisku alebo v jeho blízkosti nie je možné (§ 152 ods. 4 Zákonníka práce).

Pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby prostredníctvom stravovacích poukážok, je výška poplatku za sprostredkované stravovacie služby maximálne 2 % z hodnoty uvedenej na stravovacej poukážke (§ 152 ods. 5 Zákonníka práce).

V súlade s § 152 ods. 6 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie v sume podľa § 152 ods. 8 Zákonníka práce, ak

Zamestnávateľ, ktorý nezabezpečuje stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, ak nejde o prípady podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce, je povinný umožniť zamestnancom výber medzi zabezpečením stravovania prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo poskytnutím finančného príspevku na stravovanie. Zamestnanec je viazaný svojím výberom počas 12 mesiacov odo dňa, ku ktorému sa výber viaže. Podrobnosti výberu a realizácie povinnosti zamestnávateľa zabezpečovať stravovanie alebo poskytovať finančný príspevok na stravovanie na základe výberu môže zamestnávateľ ustanoviť vo vnútornom predpise. Zamestnávateľ na základe výberu zamestnanca zabezpečuje zamestnancovi stravovanie prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo poskytuje zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie v sume podľa § 152 ods. 8 Zákonníka práce. Do uskutočnenia výberu zo strany zamestnanca zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancovi stravovanie prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo mu poskytuje finančný príspevok na stravovanie v sume podľa § 152 ods. 8 Zákonníka práce (§ 152 ods. 7 Zákonníka práce).

Suma finančného príspevku na stravovanie je suma, ktorou zamestnávateľ prispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa § 152 ods. 3 prvej vety Zákonníka práce, najmenej však 55 % minimálnej hodnoty stravovacej poukážky podľa § 152 ods. 4 Zákonníka práce. Ak zamestnávateľ neprispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, suma finančného príspevku na stravovanie je najmenej 55 % minimálnej hodnoty stravovacej poukážky podľa § 152 ods. 4 Zákonníka práce, najviac však 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného. Okrem sumy podľa prvej vety alebo druhej vety zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi príspevok podľa osobitného predpisu (§ 152 ods. 8 Zákonníka práce).

Zamestnávateľ môže po prerokovaní so zástupcami zamestnancov

a) upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie počas dovolenky, prekážok v práci, alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci,
b) umožniť stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom,
c) rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, a ktorým bude prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce (§ 152 ods. 9 Zákonníka práce).

2. diel Zdaniteľnosť príspevku na stravovanie zamestnanca

V súlade s § 5 ods. 7 písm. b) ZDP v znení účinnom od 01.01.2022 je od dane z príjmov oslobodená:

Podľa citovaného ustanovenia ZDP rozlišujeme, či zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi stravovanie v nepeňažnej forme (hodnota stravy) alebo v peňažnej forme (finančný príspevok na stravovanie).

V súlade s § 2 písm. aa) ZDP sa na účely tohto zákona za zamestnanca považuje daňovník s príjmami zo závislej činnosti (§ 5 ZDP) prijatými od platiteľa týchto príjmov, t. j. prijatými od zamestnávateľa.

Poznámka: Ak zamestnávateľ prispieva zamestnancovi na stravu (nepeňažná forma), potom oslobodenie hodnoty stravy je upravené v § 5 ods. 7 písm. b) ZDP a na toto nepeňažné plnenie nie je možné uplatniť oslobodenie od dane podľa § 5 ods. 7 písm. o) ZDP. Na hodnotu nepeňažného plnenia, alebo jeho časti nemožno uplatniť oslobodenie podľa § 5 ods. 7 písm. o) ZDP, a to ani vtedy, ak by zamestnávateľ vynaložené prostriedky na stravovanie neuplatnil ako výdavky (náklady) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov.

Zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi stravovanie v nepeňažnej forme, napr.:
Pri zabezpečení stravovania na pracovisku alebo v rámci stravovania zabezpečovaného prostredníctvom iných subjektov (nepeňažná forma), hodnota stravy už nie je od 01.01.2022 pre zamestnanca v plnej sume oslobodená od dane z príjmov. Pri zabezpečení stravovania takouto formou je v § 5 ods. 7 písm. b) ZDP, pri hodnote stravy, ktorú možno oslobodiť od dane z príjmov, odkaz na hodnotu ustanovenú osobitným predpisom. Osobitným predpisom je napr. § 152 Zákonníka práce.

Povinný príspevok zamestnávateľa, ktorým prispieva zamestnancovi na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce je limitovaný. Je to suma najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde a o zmene a doplnení zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o SF“). Zamestnávateľ v rámci svojej sociálnej politiky poskytuje zamestnancom zo sociálneho fondu príspevok na stravovanie nad rozsah ustanovený osobitnými predpismi [§ 7 ods. 1 písm. a) zákona o SF].

Znamená to, že zamestnávateľ podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, je povinný v súlade s platným opatrením o sumách stravného prispievať na stravovanie max. sumou 4,57 € a okrem uvedenej sumy môže poskytnúť príspevok na stravovanie zamestnancov zo sociálneho fondu, pričom príspevok zo sociálneho fondu nie je limitovaný.

Špecificky je výška príspevku na stravovanie ustanovená aj v iných predpisoch, ktorými sú:

- zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov,
- zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
- zákon č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
- zákon č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov,
- zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poznámka: Uvedené osobitné predpisy upravujú povinnosť pre zamestnávateľa poskytovať príspevok na stravovanie vo výške 65 % ceny teplého jedla, ktorý nesmie presiahnuť 65 % sumy stravného poskytovaného pri služobnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného; a príspevok podľa zákona o SF, ak tieto osobitné predpisy neustanovujú inak.

Z vyššie uvedeného vyplýva, ak zamestnávateľ, napr. v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce poskytuje svojim zamestnancom stravovanie formou teplého jedla alebo poskytnutím stravovacích poukážok (papierová alebo elektronická stravovacia poukážka), potom pre zamestnanca [§ 2 písm. aa) ZDP], je podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP oslobodený len max. limitovaný príspevok na stravovanie t. j. 4,57 € + príspevok zo sociálneho fondu (bližšie v príklade č. 1 prílohy tohto metodického pokynu).

Poznámka: Na účely oslobodenia príspevku na stravovanie zo sociálneho fondu nie je rozhodujúci zdroj tvorby sociálneho fondu.

Ustanovenie § 5 ods. 7 písm. b) ZDP nemožno uplatniť na hodnotu stravy, ktorú zamestnávateľ poskytne zamestnancovi po pracovnej zmene a mimo spotreby na pracovisku, napr. teplé jedlo poskytnuté po pracovnej zmene zamestnancovi počas firemných večierkov, športových hier.

Poznámka: Ak zamestnávateľ vyšle zamestnanca na pracovnú cestu, voči tomuto zamestnancovi nemá povinnosť zabezpečiť stravovanie podľa § 152 Zákonníka práce. Zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí cestovná náhrada. Cestovná náhrada poskytnutá v súvislosti s výkonom závislej činnosti do výšky, na ktorú vznikne zamestnancovi nárok podľa osobitných predpisov [napr. zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o CN")] je vylúčená z predmetu dane v súlade s § 5 ods. 5 písm. a) ZDP, okrem vreckového poskytovaného pri zahraničnej pracovnej ceste.

V súlade s § 5 ods. 5 písm. a) ZDP je z predmetu dane vylúčená aj hodnota bezplatne zabezpečeného stravovania a hodnota poskytnutých raňajok v rámci ubytovacích služieb na pracovnej ceste zamestnanca.
Ustanovenie § 5 ods. 7 písm. b) ZDP možno aplikovať na finančný príspevok na stravovanie len vtedy, ak tento príspevok je poskytnutý podľa osobitného predpisu, ktorým je napr. § 152 Zákonníka práce.
Finančný príspevok na stravovanie zamestnávateľ poskytuje:
Finančný príspevok na stravovanie sa musí poskytovať za tých istých podmienok, ako stravovacia poukážka, čo sa týka sumy príspevku zo strany zamestnávateľa, jeho výplaty a pod.

Vo všeobecnosti platí, že poskytnutím finančného príspevku nemôže byť zamestnanec zvýhodnený alebo znevýhodnený oproti zamestnancovi, ktorému sa poskytne stravovacia poukážka, a to vo väzbe na Zákonník práce.

Ak zamestnávateľ, namiesto stravovacích poukážok poskytne zamestnancom finančný príspevok na stravovanie, potom pri sume finančného príspevku sa vychádza vždy z hodnoty stravovacej poukážky, ktorú zamestnancom poskytoval alebo ktorú naďalej poskytuje tým zamestnancom, ktorí si finančný príspevok nevybrali.

V súlade s § 152 ods. 8 Zákonníka práce, suma finančného príspevku na stravovanie by mala byť rovnaká ako suma, ktorou zamestnávateľ prispieva na stravovaciu poukážku iným zamestnancom [potrebné je brať do úvahy, že musí ísť o porovnateľných zamestnancov (§ 40 ods. 9 Zákonníka práce)]. Súčasne to však musí byť najmenej 3,43 € (55 % z minimálnej hodnoty stravovacej poukážky, t. j. zo sumy 6,23 €) a najviac 4,57 € (55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného) na jednu zmenu.

Poznámka: Uvedené platí hlavne pre finančný príspevok poskytnutý podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce, ak je cena teplého jedla nižšia ako 6,23 €.

4,57 €.

Pri hodnote stravovacej poukážky 8,30 €, minimálny príspevok zamestnávateľa je súčasne aj maximálny príspevok, t. j. Ak zamestnávateľ neprispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, suma finančného príspevku na stravovanie musí byť najmenej 3,43 € (55 % zo sumy 6,23 €) a najviac 4,57 € (55 % z 8,30 €).

Okrem uvedenej sumy zamestnávateľ môže v súlade s § 152 ods. 8 Zákonníka práce prispievať na stravu zamestnancov príspevkom podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom je zákon o SF. Zamestnávateľ v rámci svojej sociálnej politiky poskytuje zamestnancom zo sociálneho fondu príspevok na stravovanie nad rozsah ustanovený osobitnými predpismi [§ 7 ods. 1 písm. a) zákona o SF]. Príspevok na stravovanie zamestnancov nie je týmto zákonom limitovaný, preto, ak je poskytnutý podľa zákona o SF, u zamestnanca je považovaný za príjem oslobodený od dane podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP.

Ustanovenie § 152 Zákonníka práce sa vzťahuje aj na iné osobitné predpisy, ak to osobitné predpisy ustanovujú. V súlade s § 152 ods. 9 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíriť okruh osôb, ktorým zabezpečí stravovanie alebo upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie. Ak by zamestnávateľ zabezpečoval zamestnancom stravovanie poskytovaním stravovacej poukážky, prostredníctvom ktorej si zamestnanec zabezpečí teplé hlavné jedlo a podľa § 152 ods. 9 písm. a) Zákonníka práce po prerokovaní so zástupcami zamestnancov, by upravil podmienky, za ktorých bude týmto zamestnancom poskytovať stravovanie, napr. počas dovolenky, potom zamestnanci majú právo výberu podľa § 152 ods. 7 Zákonníka práce aj pri týchto skutočnostiach, t. j. môžu si vybrať medzi stravovacou poukážkou a finančným príspevkom na stravovanie.

Znamená to, že aj na finančný príspevok na stravovanie, poskytnutý za takýchto podmienok [§ 152 ods. 9 písm. a) a b) Zákonníka práce], možno uplatniť oslobodenie podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP [pri § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce nie je možný výber finančného príspevku].
Poznámka: Aplikácia § 152 ods. 9 Zákonníka práce je viazaná v prvom rade na prerokovanie so zástupcami zamestnancov. Ak u zamestnávateľa nepôsobia žiadni zástupcovia zamestnancov, o uvedených skutočnostiach môže podľa § 12 ods. 2 Zákonníka práce rozhodnúť jednostranne (samostatne) aj zamestnávateľ (napr. úprava vo vnútornom predpise).

Nárok na zabezpečenie stravovania osobám činným na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (ďalej len „dohodár“) môže vzniknúť, ak táto osoba má poskytovanie stravovania dohodnuté v konkrétnej dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru [§ 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce] alebo ak zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov podľa § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce rozšíri okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie, o túto skupinu osôb.

Ak zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie poskytovaním stravovacej poukážky, prostredníctvom ktorej si dohodár zabezpečí teplé hlavné jedlo (§ 152 ods. 2 Zákonníka práce), dohodár si môže vybrať medzi stravovacou poukážkou a finančným príspevkom na stravovanie iba v prípade, ak tento dohodár má poskytovanie stravovania dohodnuté v konkrétnej dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru [§ 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce]. Na finančný príspevok na stravovanie, poskytnutý za takýchto podmienok, možno uplatniť oslobodenie od dane podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP.

Ak zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov podľa § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce rozšíri okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie, o dohodárov (dohodári, ktorí nemajú poskytovanie stravovania dohodnuté v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru), pri tejto forme vzniku nároku na stravovanie, dohodári nemajú právo výberu medzi stravovacou poukážkou a finančným príspevkom na stravovanie (majú nárok na stravovanie zabezpečené buď vo vlastnej jedálni zamestnávateľa alebo v jedálni iného subjektu alebo poskytnutím stravovacích poukážok). Finančný príspevok na stravovanie, by v tomto prípade nebol poskytnutý v súlade s ustanovením § 152 Zákonníka práce, a preto by naň nebolo možné uplatniť oslobodenie od dane podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP.

V súlade s § 52 ods. 11 Zákonníka práce, zamestnanec vykonávajúci domácku prácu alebo teleprácu (§ 52 ods. 1 Zákonníka práce) sa nesmie zvýhodniť alebo obmedziť v porovnaní s porovnateľným zamestnancom s miestom výkonu práce na pracovisku zamestnávateľa. Zamestnávateľ je povinný zabezpečiť stravovanie v súlade s § 152 Zákonníka práce aj pre týchto zamestnancov a rovnako je povinný zabezpečovať stravovanie aj pri tzv. inom výkone práce z domácnosti (§ 52 ods. 2 alebo § 250b Zákonníka práce) za podmienok ustanovených v Zákonníku práce.

Nárok na zabezpečenie stravovania má každý zamestnanec, ktorý v rámci ustanovenej pracovnej zmeny odpracoval viac ako štyri hodiny. Uvedená povinnosť zamestnávateľa platí pri výkone práce na pracovisku, ale aj počas domáckej práce, telepráce (§ 52 ods. 1 Zákonníka práce) ako aj pri inom výkone práce z domácnosti (§ 52 ods. 2 alebo § 250b Zákonníka práce). Iný výkon práce z domácnosti (§ 52 ods. 2 alebo § 250b Zákonníka práce) je práca, ktorú zamestnanec vykonáva príležitostne alebo za mimoriadnych okolností so súhlasom zamestnávateľa alebo po dohode s ním z domácnosti zamestnanca za predpokladu, že druh práce, ktorý zamestnanec vykonáva podľa pracovnej zmluvy, to umožňuje. Pri výkone takejto práce nedochádza k zmene miesta výkonu práce v pracovnej zmluve a za splnenia podmienok uvedených v § 152 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný zabezpečiť pre týchto zamestnancov stravovanie.

Za domácnosť zamestnanca sa na účely § 52 ods. 1 a 2 Zákonníka práce považuje dohodnuté miesto výkonu práce mimo pracoviska zamestnávateľa (§ 52 ods. 3 Zákonníka práce).

Ak zamestnávateľ pre zamestnancov zabezpečuje stravovanie podaním teplého hlavného jedla priamo vo vlastnom stravovacom zariadení a so zamestnancami sa dohodne, že za mimoriadnych okolností budú príležitostne vykonávať prácu z domu (§ 52 ods. 2 alebo § 250b Zákonníka práce), týmto nedochádza k zmene pri zabezpečovaní stravovania. Zamestnávateľ môže zabezpečovať stravovanie aj naďalej vo vlastnom stravovacom zariadení, t. j. priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti. Či je stravovanie zabezpečené v dostatočnej blízkosti bydliska zamestnanca, resp. iného dohodnutého miesta, musí zamestnávateľ posúdiť v každom prípade osobitne, a to podľa skutočných podmienok stravovania u zamestnávateľa. Pokiaľ by takéto stravovanie zamestnanci nemohli využiť a zamestnávateľ pre týchto zamestnancov nemôže zabezpečiť stravovanie podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce formou stravovacej poukážky, môže im poskytnúť finančný príspevok na stravovanie.

Ak zamestnávateľ pre týchto zamestnancov zabezpečoval stravovanie poskytnutím stravovacích poukážok, s účinnosťou od 01.03.2021 má zamestnanec možnosť vybrať si medzi stravovacou poukážkou a finančným príspevkom.

Výkon práce z domácnosti alebo z iného dohodnutého miesta teda neznamená, že zamestnávateľ nemá povinnosť zabezpečenia stravovania podľa § 152 Zákonníka práce.

3. diel Daňové výdavky

Podľa § 2 písm. i) ZDP daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka³ alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 ZDP, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t) ZDP, v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.

V súlade s § 19 ods. 1 ZDP, ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu.

Ak výšku výdavku (nákladu) limituje ZDP okrem výdavku (nákladu) vynaloženého zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) ZDP za podmienok ustanovených osobitným predpisom Zákonník práce alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje ZDP v inej výške ako osobitný predpis Zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve , preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v ZDP.

V súlade s § 19 ods. 2 písm. c) piatym bodom ZDP, daňovým výdavkom zamestnávateľa sú aj príspevky zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov, ak sú poskytované za podmienok ustanovených osobitným predpisom. Príspevky na stravovanie, ktoré zamestnávateľ poskytuje zamestnancom (napr. hodnota stravy, finančný príspevok na stravovanie), sú uznaným daňovým výdavkom, len ak sú poskytnuté za podmienok ustanovených v § 152 Zákonníka práce (bližšie v 1. diele tohto metodického pokynu).

V súlade s § 152 ods. 5 Zákonníka práce výška poplatku za sprostredkované stravovacie služby pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby prostredníctvom stravovacích poukážok, je maximálne 2 % z hodnoty uvedenej na stravovacej poukážke.

Takýto poplatok za sprostredkovanie stravovacej služby sa uzná do daňových výdavkov zamestnávateľa až po zaplatení služby v súlade s § 17 ods. 19 písm. d) ZDP.

Zamestnávateľ je v súlade s § 152 Zákonníka práce povinný zabezpečiť zamestnancom stravovanie, ak v priebehu pracovnej zmeny vykonávajú prácu viac ako štyri hodiny, a to najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja v priebehu pracovnej zmeny. Ak pracovná zmena trvá viac ako jedenásť hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť ďalšie stravovanie alebo poskytnúť ďalší finančný príspevok na stravovanie.

Ak zamestnávateľ nezabezpečuje stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, je povinný umožniť zamestnancom výber medzi zabezpečením stravovania prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo poskytnutím finančného príspevku na stravovanie.

Ak zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie v súlade s § 152 ods. 8 Zákonníka práce, a:

-

Poznámka: Potrebné je brať do úvahy, že musí ísť o porovnateľných zamestnancov (§ 40 ods. 9 Zákonníka práce).
Zamestnávateľ môže prispievať na stravu zamestnancov nad rámec príspevkov zamestnávateľa podľa Zákonníka práce aj zo sociálneho fondu, ktorého použitie upravuje zákon o SF. V súlade s § 5 ods. 1 tohto zákona povinný prídel podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ďalší prídel podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o SF do fondu u zamestnávateľa, ktorého predmet činnosti je zameraný na dosiahnutie zisku, je súčasťou daňových výdavkov zamestnávateľa podľa § 19 ods. 1 ZDP. To znamená, že daňovým výdavkom je len tvorba sociálneho fondu v súlade so zákonom o SF, a nie jeho čerpanie. Pokiaľ zamestnávateľ prispieva na stravovanie zamestnancov zo sociálneho fondu, samotné vyplatenie príspevku zo sociálneho fondu na stravovanie zamestnancov nie je výdavkom (nákladom) zamestnávateľa.

V súlade s § 19 ods. 1 ZDP výdavky (náklady) vynaložené zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) ZDP, je možné zahrnúť do daňových výdavkov aj vtedy, ak presahujú stanovené limity. Príspevok na stravovanie, ktorý poskytne zamestnávateľ v nepeňažnej forme (hodnota stravy poskytovaná zamestnávateľom na spotrebu na pracovisku alebo v rámci stravovania zabezpečovaného prostredníctvom iných subjektov) alebo v peňažnej forme (finančný príspevok na stravovanie) po dojednaní so zamestnancom v sume vyššej ako je jeho maximálna výška podľa Zákonníka práce (nie z prostriedkov sociálneho fondu), ktorý podlieha dani z príjmov zo závislej činnosti zamestnanca ako zamestnanecký benefit, je pre zamestnávateľa daňovým výdavkom. Uznanie zamestnaneckých benefitov v daňových výdavkoch sa aplikuje za podmienky, že boli dojednané v pracovnej zmluve, kolektívnej zmluve alebo internom predpise zamestnávateľa a daňovníkovi zdanené ako príjem zo závislej činnosti. Uvedené ustanovenie je možné aplikovať v prípade, ak príspevky sú hradené nad rámec osobitných predpisov.

Sumy poskytované nad rozsah ustanovený v § 152 Zákonníka práce môžu byť uplatňované ako daňové výdavky zamestnávateľa v súlade s § 19 ods. 1 ZDP, ak boli zamestnancovi zdanené ako zamestnanecký benefit.

Podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP daňovým výdavkom, ktorý je možné uznať len v rozsahu a za podmienok ustanovených v ZDP, je stravné, okrem výdavku na stravu, ktorá bola poskytnutá ako nepeňažné plnenie držiteľom [§ 9 ods. 2 písm. y) ZDP] poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, daňovníka s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku, vo výške 55 % sumy ustanovenej na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu (zákon o CN), ak daňovníkovi súčasne nevzniká nárok na príspevok na stravovanie podľa osobitného predpisu (Zákonník práce, zákon o CN), v súvislosti s výkonom závislej činnosti, alebo daňovník neuplatňuje výdavky (náklady) na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písm. e) ZDP.

Z ustanovenia § 19 ods. 2 písm. p) ZDP vyplýva, že stravné si môže do daňových výdavkov uplatniť len daňovník s tzv. aktívnymi príjmami, t. j. s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP, ak pri týchto príjmoch uplatňuje preukázateľné daňové výdavky, s výnimkou výdavkov na stravu, ktorá bola poskytnutá ako nepeňažné plnenie držiteľom [§ 9 ods. 2 písm. y) ZDP] poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti Vzhľadom na to, že nepeňažné plnenie poskytnuté držiteľom vo forme hodnoty stravy poskytnutej poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti na odbornom podujatí (zákon č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov) určenom výhradne na vzdelávací účel, je v súlade s § 9 ods. 2 písm. y) ZDP oslobodené od dane z príjmov fyzickej osoby, nie je možné výdavok (náklad) na takúto stravu považovať za daňový výdavok podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP. .

Ak daňovník spĺňajúci ustanovené podmienky uplatňuje pri príjmoch podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP výdavky percentom z úhrnu týchto príjmov podľa § 6 ods. 10 ZDP, v sumách týchto tzv. paušálnych výdavkov sú zahrnuté všetky daňové výdavky daňovníka okrem zaplateného poistného a príspevkov Legislatívna skratka poistné a príspevky je zavedená v § 5 ods. 7 písm. e) ZDP, v zmysle ktorého sa za poistné a príspevky považujú poistné na verejné zdravotné poistenie (napríklad zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), poistné na sociálne poistenie (zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení), poistné na sociálne zabezpečenie (zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) a povinné príspevky na starobné dôchodkové sporenie podľa osobitného predpisu alebo poistné a príspevky na zahraničné poistenie rovnakého druhu. , ktoré je daňovník povinný platiť v súvislosti s dosahovaním príjmov podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP, ak toto poistné a príspevky neboli zahrnuté do základu dane v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach. Znamená to, že v tzv. paušálnych výdavkoch je zahrnuté aj stravné tohto daňovníka, preto stravné nie je možné uplatniť naviac, t. j. nad rámec tzv. paušálnych výdavkov.

Za ustanovených podmienok si daňovník s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP môže stravné uplatniť do daňových výdavkov v rozsahu ustanovenom v § 19 ods. 2 písm. p) ZDP, t. j. za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku (aj vrátane prípadných sobôt, nedieľ, resp. dní pracovného pokoja, počas ktorých daňovník vykonáva činnosť, z ktorej dosahuje príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP), vo výške 55 % sumy ustanovenej na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa zákona o CN, čo v nadväznosti na sumu ustanovenú Opatrením o sumách stravného predstavuje sumu 4,57 € za každý kalendárny deň odpracovaný daňovníkom s uvedenými príjmami.

Stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP si daňovník s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP nemôže uplatniť do daňových výdavkov za odpracovaný kalendárny deň, za ktorý

V súlade s ust. § 2 písm. i) a § 19 ods. 1 ZDP daňovník s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP uplatňujúci do daňových výdavkov stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP je povinný preukázať, že deň, na ktorý si stravné do daňových výdavkov uplatňuje skutočne odpracoval, t. j., že v tento deň vykonával činnosť, z ktorej dosahuje príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP.

Na ustanovenie § 19 ods. 2 písm. p) ZDP nadväzuje ustanovenie § 21 ods. 1 písm. i) ZDP, v súlade s ktorým výdavky na osobnú potrebu daňovníka sa nepovažujú za daňové výdavky, pričom za takéto výdavky na osobnú potrebu sa v zmysle tohto ustanovenia nepovažuje stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP.

Stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP si do daňových výdavkov nemôže uplatniť daňovník pri tzv. pasívnych príjmoch podľa § 6 ZDP, čo sú príjmy z prenájmu podľa § 6 ods. 3 ZDP a príjmy z použitia diela a použitia umeleckého výkonu podľa § 6 ods. 4 ZDP.

Záver

Neoddeliteľnou súčasťou tohto metodického pokynu je príloha, v ktorej sú uvedené praktické príklady k posúdeniu zdaniteľnosti plnenia podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP, poskytnutého zamestnancovi od zamestnávateľa, k zahrnutiu príspevku na stravovanie zamestnanca do daňových výdavkov zamestnávateľa a k zahrnutiu stravného do daňových výdavkov daňovníka s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP.

Príloha

Vypracoval: Finančné riaditeľstvo SR Banská Bystrica

Odbor daňovej metodiky
august 2024



Obrázok 1. Zdaniteľnosť príspevku na stravovanie zamestnanca a daňové výdavky zamestnanca

* napr. podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, je zamestnávateľ povinný v súlade s platným opatrením o sumách stravného od 01.09.2024 prispievať na stravovanie max. sumou 4,57 € a okrem uvedenej sumy môže poskytnúť príspevok na stravovanie zamestnancov zo sociálneho fondu, pričom príspevok zo sociálneho fondu nie je limitovaný.
Obrázok 2. Stravné daňovníka s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP uplatňujúceho preukázateľné daňové výdavky [§ 19 ods. 2 písm. p) ZDP]


Príklad č. 1
Zamestnávateľ od 01.09.2024 poskytuje bezodplatne svojim zamestnancom stravovanie na pracovisku podľa odpracovaných pracovných zmien, a to poskytnutím teplého jedla vrátane vhodného nápoja. Hodnota stravy predstavuje na jedného zamestnanca (na jednu zmenu) sumu 5,79 €, ktorá pozostáva z povinného príspevku 4,57 €, príspevku nad limit v sume 1,02 € (nejde o tzv. zamestnanecký benefit podľa internej smernice zamestnávateľa alebo kolektívnej zmluvy ) a príspevku zo sociálneho fondu 0,20 €. Možno hodnotu tejto stravy oslobodiť od dane a uplatniť do daňových výdavkov?

Hodnota poskytnutého teplého jedla vrátane vhodného nápoja je v súlade s § 5 ods. 7 písm. b) ZDP oslobodená od dane maximálne v sume príspevku, ktorý zamestnávateľ poskytol v súlade s § 152 ods. 3 Zákonníka práce, t. j. v sume 4,77 € (povinný príspevok 4,57 € + príspevok zo sociálneho fondu 0,20 €). Zostávajúcu sumu príspevku 1,02 € zamestnávateľ zamestnancovi zdaní. Mzdový list zamestnanca na daňové účely obsahuje okrem iného aj sumy oslobodené od dane, preto zamestnávateľ na mzdovom liste zamestnanca, uvedie nielen zdaniteľný príjem, ale aj hodnotu poskytnutého príspevku na stravovanie, ktorú oslobodil od dane z príjmov.

Zákonník práce v § 152 upravuje povinnosť zamestnávateľa prispieť na stravovanie svojich zamestnancov sumou zodpovedajúcou 55 % hodnoty jedla (stravy), najviac do výšky 55 % stravného, poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného, čo predstavuje príspevok v sume najviac 4,57 € (55 % zo sumy 8,30 €). Daňovým výdavkom zamestnávateľa v súlade s § 19 ods. 2 písm. c) piatym bodom ZDP je suma príspevku na stravovanie poskytnutá v rozsahu podľa § 152 Zákonníka práce, t. j. suma 4,57 €. Ak zamestnávateľ poskytol vyššiu sumu (5,79 €), rozdiel, ktorý presahuje sumu 4,57 € a sumu príspevku zo sociálneho fondu (0,20 €) tzn. suma 1,02 € (5,79 € - 4,57 € - 0,20 €), pokiaľ zamestnávateľ o tomto rozdiele účtuje na ťarchu svojich nákladov, nie je daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa § 21 ods. 1 písm. e) ZDP. Vyplatenie príspevku zo sociálneho fondu na stravovanie zamestnancov vo výške 0,20 € (čerpanie sociálneho fondu), nie je výdavkom (nákladom) zamestnávateľa (daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa § 19 ods. 1 ZDP je tvorba sociálneho fondu v súlade s § 5 ods. 1 zákona o SF).

Príklad č. 2

je

3,43 €

Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie zamestnancov vo svojom vlastnom stravovacom zariadení. Týmto zamestnancom prispieva na stravovanie v súlade s § 152 ods. 3 Zákonníka práce v sume 2,95 €, čo je 55 % z ceny jedla. Od 01.09.2024 zamestnávateľ zamestnal nových zamestnancov vykonávajúcich domácku prácu(§ 52 ods. 1 Zákonník práce). Vzhľadom na vzdialenosť ich bydliska, nemôžu zamestnanci pri domáckej práci využiť takýto spôsob stravovania, t. j. stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení zamestnávateľa. Zamestnávateľ nebol schopný v takom krátkom čase zabezpečiť pre týchto zamestnancov stravovacie poukážky, preto poskytol zamestnancom finančný príspevok na stravu v minimálnej sume, čo (55 % z minimálnej hodnoty stravovacej poukážky, t. j. zo sumy 6,23 €). Ide o minimálny príspevok zamestnávateľa podľa § 152 ods. 8 Zákonníka práce, ktorý je v tomto prípade vyšší, ako príspevok poskytovaný zamestnancom naďalej sa stravujúcim vo vlastnom stravovacom zariadení zamestnávateľa. Môže zamestnávateľ na hodnotu stravy a na finančný príspevok aplikovať § 5 ods. 7 písm. b) ZDP a zahrnúť ich do daňových výdavkov zamestnávateľa?

Tak, ako hodnota stravy 2,95 € je poskytnutá v ustanovenej sume podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, aj finančný príspevok na stravovanie v sume 3,43 € je poskytnutý zamestnancom v súlade s § 152 Zákonníka práce, a preto zamestnávateľ pri obidvoch príspevkoch aplikuje § 5 ods. 7 písm. b) ZDP.

Pokiaľ zamestnávateľ prispieva zamestnancom na stravovanie sumou 2,95 €, čo je 55 % ceny jedla, táto suma je v rozsahu podľa Zákonníka práce (suma najmenej 55 % ceny jedla najviac však na každé jedlo suma 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného, t. j. najviac suma 4,57 €), daňovým výdavkom zamestnávateľa v súlade s § 19 ods. 2 písm. c) piatym bodom ZDP. Ak zamestnávateľ zamestnancom vykonávajúcim domácku prácu poskytuje finančný príspevok v sume 3,43 €, aj túto sumu, ktorá je poskytovaná v rozsahu podľa Zákonníka práce, môže zamestnávateľ zahrnúť do daňových výdavkov v súlade s § 19 ods. 2 písm. c) piatym bodom ZDP.

Príklad č. 3

Zamestnávateľ od 01.09.2024 všetkým zamestnancom prispieva na stravu, a to poskytnutím finančného príspevku v sume 6,77 €, ktorá pozostáva z nasledujúcich súm:
- 4,57 €, ktorá predstavuje sumu podľa § 152 Zákonníka práce,
- 0,19 €, tzv. zamestnanecký benefit poskytnutý podľa vnútorného predpisu zamestnávateľa,
- 0,56 €, ktorá predstavuje použitie prostriedkov sociálneho fondu,
- 1,45 €, ktorá predstavuje plnenie (tzv. benefit) podľa kolektívnej zmluvy.
Môže zamestnávateľ finančný príspevok v sume 6,77 € oslobodiť od dane podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP a zahrnúť ho do daňových výdavkov zamestnávateľa?

Finančný príspevok na stravovanie zamestnancov je oslobodený od dane, ak je poskytnutý v súlade s § 152 Zákonníka práce. V súlade s týmto ustanovením zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi finančný príspevok v sume 4,57 €, čo je 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného a finančný príspevok zo sociálneho fondu v sume 0,56 €. Znamená to, že len časť finančného príspevku v sume 5,13 € môže zamestnávateľ podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP oslobodiť od dane z príjmov a zostávajúcu sumu finančného príspevku 1,64 € zamestnancovi zdaní. Zamestnávateľ zamestnancovi zdaní finančný príspevok poskytovaný nad ustanovený limit, ktorý sa skladá zo sumy 0,19 € (suma prevyšujúca 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného) a finančný príspevok poskytnutý v sume 1,45 €, ktorý je síce poskytnutý v súlade s kolektívnou zmluvou, ale kolektívna zmluva nie je osobitným predpisom.

Finančný príspevok na stravovanie zamestnancov je daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 2 písm. c) piateho bodu ZDP, ak je poskytnutý v súlade s § 152 Zákonníka práce, čo v danom prípade, keď zamestnávateľ poskytuje všetkým zamestnancom finančný príspevok v sume 4,57 € znamená, že daňovým výdavkom zamestnávateľa je finančný príspevok najviac v sume 4,57 €, ktorá zodpovedá 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného.
Daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa § 19 ods. 1 ZDP je tvorba sociálneho fondu v súlade s § 5 ods. 1 zákona o SF. Samotné vyplatenie príspevku zo sociálneho fondu na stravovanie zamestnancov vo výške 0,56 € (čerpanie sociálneho fondu), nie je výdavkom (nákladom) zamestnávateľa.
Poskytnuté zamestnanecké benefity - suma finančného príspevku poskytnutého nad stanovený limit vo výške 0,19 € podľa internej smernice zamestnávateľa a finančný príspevok poskytnutý v sume 1,45 € podľa kolektívnej zmluvy, ktoré sú zdaniteľným príjmom zamestnanca, môže zamestnávateľ zahrnúť do daňových výdavkov v zmysle § 19 ods. 1 ZDP.

Poznámka: Zákonník práce v § 152 neustanovuje pravidlá o preukázateľnosti použitia finančného príspevku na stravovanie, a preto zamestnávateľ nemá povinnosť a ani právo od zamestnanca požadovať predkladanie dokladov o nákupe stravy.

Príklad č. 4

Zamestnávateľ od	01.09.2024	niektorým zamestnancom zabezpečuje stravovanie prostredníctvom stravovacích
poukážok a niektorým zamestnancom poskytuje finančný príspevok na stravu. V súlade s § 152 ods. 9 Zákonníka

práce po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíril okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, a to o konateľa a spoločníka. Konateľ a spoločník si vybrali, aby im zamestnávateľ poskytol finančný príspevok na stravu. Môže zamestnávateľ finančný príspevok poskytnutý konateľovi a spoločníkovi v sume 4,57 € oslobodiť od dane podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP a uplatniť ho do daňových výdavkov zamestnávateľa?

Čo sa týka rozšírenia okruhu osôb v súlade s § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce o konateľa a spoločníka, tento okruh osôb nemá právo výberu, a zamestnávateľ má pre tieto osoby povinnosť zabezpečiť stravovanie buď vo vlastnej jedálni alebo v jedálni iného subjektu, alebo poskytnutím stravovacích poukážok. Finančný príspevok na stravovanie poskytnutý konateľovi a spoločníkovi nie je poskytnutý v súlade s ustanovením § 152 Zákonníka práce, preto naň nemožno aplikovať § 5 ods. 7 písm. b) ZDP.

Finančný príspevok poskytnutý konateľovi a spoločníkovi nad rámec § 152 Zákonníka práce, nie je daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa § 19 ods. 2 písm. c) piateho bodu ZDP. Finančný príspevok poskytnutý týmto osobám, ktorý je ich zdaniteľným príjmom, je daňovým výdavkom zamestnávateľa len za podmienok určených v § 19 ods. 1 ZDP.

Poznámka: Na účely Zákonníka práce zamestnávateľom je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch. Pri posudzovaní možnosti rozšíriť okruh osôb o konateľa na účely § 152 Zákonníka práce je potrebné rozlišovať to, či konateľ pre spoločnosť zabezpečuje len prácu konateľa bez pracovnoprávneho vzťahu alebo aj inú prácu na základe pracovnoprávneho vzťahu a či spoločnosť zamestnáva alebo nezamestnáva aj inú osobu v pracovnoprávnom vzťahu. Ak by spoločnosť nezamestnávala žiadnu osobu v pracovnoprávnom vzťahu, nepovažovala by sa na účely Zákonníka práce za zamestnávateľa, a preto by nemala možnosť postupovať podľa § 152 ods. 9 Zákonníka práce. Ak by aj napriek uvedenému takáto spoločnosť prispievala na stravu konateľovi, napr. v sume 4,57 €, potom hodnota stravy (nepeňažná forma) je pre konateľa v súlade s § 5 ods. 7 písm. b) ZDP v nadväznosti na § 2 písm. aa) ZDP oslobodená od dane z príjmov. U zamestnávateľa by v tomto prípade nešlo o daňový výdavok, nakoľko príspevok na stravu konateľovi nebol poskytnutý v súlade s ustanovením § 152 Zákonníka práce (príspevok bol poskytnutý nad rámec Zákonníka práce). Ak by spoločnosť prispievala konateľovi na stravu formou finančného príspevku na stravovanie, tento by bol rovnako poskytnutý nad rámec Zákonníka práce, a pre konateľa by predstavoval zdaniteľný príjem, pričom zamestnávateľ by tento príspevok mohol zahrnúť do daňových výdavkov len v súlade s § 19 ods. 1 ZDP.

Príklad č. 5

Spoločnosť zabezpečuje stravovanie zamestnancov vo svojom vlastnom stravovacom zariadení. Hodnota stravy, ktorou zamestnávateľ prispieva zamestnancom na stravovanie predstavuje 55 % z hodnoty jedla, čo v roku 2024 sú 3,62 €. Spoločnosť sa so zamestnancami dohodla, že zamestnanci budú za mimoriadnych okolností príležitostne vykonávať prácu z domu (§ 250b Zákonníka práce) od 01.09.2024 do 31.10.2024. Aj zamestnanci vykonávajúci prácu z domu majú nárok na zabezpečenie stravovania, a preto zamestnávateľ po zohľadnení všetkých skutočností v súlade s § 152 ods. 6 Zákonníka práce a po dohode so zamestnancami, im poskytol za dni od 01.09.2024 do 31.10.2024 finančný príspevok na stravovanie v sume 3,62 € (časť príspevku zo sociálneho fondu predstavuje sumu 0,19 €). Zamestnávateľ nemal možnosť pre týchto zamestnancov zabezpečiť stravovanie podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce a nemal možnosť im poskytnúť ani stravovacie poukážky. Môže zamestnávateľ na finančný príspevok poskytnutý zamestnancom počas výkonu práce z domu uplatniť postup podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP a uplatniť tento výdavok zamestnávateľa do daňových výdavkov?

Finančný príspevok na stravovanie poskytnutý zamestnancom za dni od 01.09.2024 do 31.10.2024 je poskytnutý podľa § 152 Zákonníka práce, a preto podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP, patrí tento príspevok medzi príjmy oslobodené od dane z príjmov. Časť finančného príspevku na stravovanie v sume 3,43 € je daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 2

písm. c) piateho bodu ZDP, nakoľko je poskytnutý v súlade s § 152 Zákonníka práce. Časť finančného príspevku na stravovanie vo výške 0,19 €, ktorú zamestnávateľ uhrádza zo sociálneho fondu, sa neúčtuje na ťarchu nákladov (účtuje sa bez vplyvu na výsledok hospodárenia), preto nie je potrebné vykonať žiadnu úpravu výsledku hospodárenia.

Príklad č. 6

Zamestnancovi, ktorý popri zamestnaní podniká (dosahuje príjmy podľa § 6 ods. 1 ZDP), zabezpečuje v súvislosti s výkonom závislej činnosti zamestnávateľ stravovanie podľa Zákonníka práce. Môže si tento daňovník do daňových výdavkov uplatniť stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP, a to za dni, v ktorých u zamestnávateľa čerpá dovolenku, ak počas týchto dní vykonáva činnosť, z ktorej mu plynú príjmy z podnikania podľa § 6 ods. 1 ZDP?

Ak daňovníkovi počas čerpania dovolenky nevzniká nárok na príspevok na stravovanie podľa Zákonníka práce v súvislosti s výkonom závislej činnosti a nevzniká mu za tieto dni ani nárok na stravné podľa § 19 ods. 2 písm. e) ZDP v súvislosti s podnikateľskou činnosťou vykonávanou v inom mieste ako je jeho pravidelné miesto vykonávania podnikania, potom si za ustanovených podmienok môže za každý odpracovaný deň, v ktorom vykonával podnikateľskú činnosť uplatniť do daňových výdavkov stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP.

Príklad č. 7

Zamestnávateľ právnickej osobe, ktorá mu sprostredkovala stravovacie služby prostredníctvom stravovacích poukážok (vydavateľ stravovacích poukážok) v súlade s § 152 ods. 5 Zákonníka práce, uhradil za sprostredkované služby províziu vo výške 1,95 % z hodnoty stravovacej poukážky. Môže zamestnávateľ zahrnúť túto províziu (poplatok) do daňových výdavkov?

Provízia (poplatok za sprostredkované stravovacie služby) podľa § 152 ods. 5 Zákonníka práce (najviac vo výške 2 % z hodnoty uvedenej na stravovacej poukážke), ktorú zamestnávateľ uhradil vydavateľovi stravovacích poukážok, je daňovým výdavkom zamestnávateľa v súlade s § 17 ods. 19 písm. d) a § 19 ZDP.

Problematika bola riešená v spolupráci s Ministerstvom financií Slovenskej republiky a Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky vydalo dňa 4.4.2024 Opatrenie č. 73/2024 Z. z., ktorým ustanovilo sumy základnej náhrady za každý 1 km jazdy podľa § 7 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o cestovných náhradách), a to nasledovne:

S účinnosťou od 1.5.2024 bola ustanovená suma základnej náhrady za každý 1 km jazdy vo výške

Sumy základnej náhrady za každý 1 km jazdy stanovené pre zamestnancov podľa zákona o cestovných náhradách ovplyvňujú aj daňové výdavky fyzickej osoby s príjmami podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o dani z príjmov), a to v týchto prípadoch:

1.Poskytovanie cestovných náhrad zamestnancom na pracovnej ceste podľa § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov

Daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov sú aj cestovné náhrady poskytnuté zamestnancom do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa zákona o cestovných náhradách.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o cestovných náhradách patrí zamestnancovi základná náhrada za každý 1 km jazdy, ak zamestnanec pri pracovnej ceste použije na základe písomnej dohody so zamestnávateľom cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového vozidla poskytnutého zamestnávateľom.

Daňovým výdavkom je teda suma základnej náhrady za každý 1 km jazdy vyplatená zamestnancovi podľa zákona o cestovných náhradách, ktorá je od 1.5.2024 vo výške

• 0,075 eura, ak zamestnanec použije na pracovnej ceste jednostopové vozidlo, alebo trojkolku,
• 0,265 eura, ak zamestnanec použije na pracovnej ceste osobné cestné motorové vozidlo.

2.Výdavky fyzickej osoby s príjmami z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 19 ods. 2 písm. e) bodu 1 zákona o dani z príjmov, ak vykonávajú činnosť v inom mieste, ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonávajú

Fyzická osoba vykonávajúca podnikateľskú alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť, ktorá dosahuje príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov, môže do daňových výdavkov zahrňovať výdavky (náklady) vynaložené v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste, ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva, najviac vo výške ustanovenej pre zamestnancov podľa zákona o cestovných náhradách. Ak na cestovanie využije vlastné osobné motorové vozidlo nezaradené do obchodného majetku, môže si uplatniť do daňových výdavkov okrem výdavkov za spotrebované pohonné látky aj výdavky (náklady) do výšky základnej náhrady za každý jeden km jazdy podľa zákona o cestovných náhradách, a to v prípade, ak vozidlo nebolo u tohto daňovníka zaradené do obchodného majetku v predchádzajúcich obdobiach.

Ak teda fyzická osoba s príjmami z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti využije na cestovanie do iného miesta, ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva, svoje vlastné osobné motorové vozidlo nezaradené do obchodného majetku (ktoré nemala zaradené v obchodnom majetku ani v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach), môže si do daňových výdavkov uplatniť od 1.5.2024 okrem výdavkov na spotrebu PHL aj základnú náhradu za každý jeden km jazdy, a to

• 0,075 eura, ak použije na cestovanie jednostopové vozidlo alebo trojkolku,
• 0,265 eura, ak použije na cestovanie osobné cestné motorové vozidlo.

Základnú náhradu za každý 1 km jazdy si môže uplatniť fyzická osoba s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti iba v prípade, ak neuplatňuje výdavky na spotrebu pohonných látok vo forme paušálnych výdavkov do výšky 50 % z celkového preukázaného nákupu pohonných látok podľa § 19 ods. 2 písm. e) druhého bodu zákona o dani z príjmov.

Daňovník, ktorý uplatňuje paušálne výdavky na spotrebu pohonných hmôt podľa § 19 ods. 2 písm. e) bodu 2 zákona o dani z príjmov vo výške 50 % z celkového preukázaného nákupu pohonných látok, nemôže uplatniť do daňových výdavkov základnú náhradu za každý km jazdy.

Vypracovalo: Finančné riaditeľstvo SR

Za účelom zabezpečenia jednotného postupu pri posudzovaní finančnej pomoci vo forme úhrady úroku z úveru poskytnutého na zmiernenie negatívnych dôsledkov pandémie a na podporu udržiavania prevádzky v malých a stredných podnikoch vydáva Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky toto metodické usmernenie.

1. diel Legislatívny rámec

V súlade s § 25 zákona č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 67/2020 Z. z.“) môže byť na zmiernenie negatívnych následkov pandémie a na podporu udržania prevádzky v malých alebo stredných podnikoch podľa osobitného predpisu (ďalej len „malý zamestnávateľ“) poskytnutá finančná pomoc vo forme úhrady úroku z úveru.
Osobitným predpisom vymedzujúcim malý a stredný podnik je Príloha I nariadenia Komisie (EÚ) č. 651/2014 zo 17. júna 2014 o vyhlásení určitých kategórií pomoci za zlučiteľné s vnútorným trhom podľa článkov 107 a 108 zmluvy (Ú. v. EÚ L 187, 26.6.2014) v platnom znení.

Finančnú pomoc poskytuje Ministerstvo financií Slovenskej republiky prostredníctvom inštitúcií, ktorými sú Exportno - importná banka Slovenskej republiky a Slovenská záručná a rozvojová banka a. s. (ďalej len „sprostredkovateľ pomoci“), v súlade so zákonom o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok, na základe a za podmienok ustanovených zákonom č. 67/2020 Z. z., osobitným predpisom a zmluvou medzi Ministerstvom financií Slovenskej republiky a sprostredkovateľom pomoci.
Osobitným predpisom je nariadenie Komisie (EÚ) č. 1407/2013 z 18. decembra 2013 o uplatňovaní článkov 107 a 108 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na pomoc de minimis (Ú. v. EÚ L 352, 24.12.2013), nariadenie Komisie (EÚ) č. 1408/2013 z 18. decembra 2013 o uplatňovaní článkov 107 a 108 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na pomoc de minimis v sektore poľnohospodárstva (Ú. v. EÚ L 352, 24.12.2013) v platnom znení a nariadenie Komisie (EÚ) č. 717/2014 z 27. júna 2014 o uplatňovaní článkov 107 a 108 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na pomoc de minimis v sektore rybolovu a akvakultúry (Ú. v. EÚ L 190, 28.6.2014).

Finančnú pomoc možno podľa § 25 ods. 2 zákona č. 67/2020 Z. z. poskytnúť vo forme záruky za úver poskytnutý sprostredkovateľom pomoci a vo forme úhrady úroku z úveru poskytnutého sprostredkovateľom pomoci (ďalej len „bonifikácia úroku“).

V súlade s § 25 ods. 5 zákona č. 67/2020 Z. z. možno bonifikáciu úroku poskytnúť malému zamestnávateľovi zo štátneho rozpočtu, ak malý zamestnávateľ
Podľa § 25 ods. 6 zákona č. 67/2020 Z. z. možno poskytnúť finančnú pomoc najviac do výšky a v prípadoch ustanovených osobitným predpisom, ktorým je článok 3 nariadenia (EÚ) č. 1407/2013, článok 3 nariadenia (EÚ) 1408/2013 v platnom znení a článok 3 nariadenia (EÚ) č. 717/2014.

Bonifikácia úroku z úveru sa začína vyplácať v prípade, ak malý zamestnávateľ udrží úroveň zamestnanosti v období určenom v zmluve o úvere uzatvorenej so sprostredkovateľom pomoci, ktoré je obvykle 12 mesiacov a splní všetky podmienky dohodnuté v zmluve o úvere.

V nadväznosti na uvedené, bonifikácia úrokov z úveru má charakter dotácie, ktorá sa účtuje spôsobom ustanoveným v § 52a opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 23054/2002-92, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva v znení neskorších predpisov (ďalej len „postupy účtovania“).

2. diel Účtovanie úrokových nákladov a poskytnutej dotácie na bonifikáciu úrokov

Podľa § 52a ods. 1 postupov účtovania nárok na dotáciu, ako odplata za minulé alebo budúce splnenie určitých podmienok, sa účtuje, ak je takmer isté, že sa splnia všetky podmienky súvisiace s dotáciou a súčasne, že sa dotácia poskytne. V účtovníctve sa dotácia účtuje priamo v prospech účtu výnosov alebo v prospech účtu 384 – Výnosy budúcich období. Suma dotácie sa účtuje do výnosov systematicky v období zodpovedajúcemu vecnému a časovému súladu účtovania súvisiacich nákladov.

Tak ako je uvedené vyššie, nárok na poskytnutie pomoci formou bonifikácie úroku vzniká dňom, kedy sú splnené všetky podmienky pre poskytnutie tejto pomoci. Jednou z podmienok je, ak malý zamestnávateľ udrží priemernú úroveň zamestnanosti riadnych zamestnancov podľa ustanovených podmienok, v tomto prípade je ustanovené udržanie zamestnanosti 12 mesiacov od prvého čerpania úveru. Nárok na dotáciu môže malý zamestnávateľ účtovať najskôr 12 mesiacov od prvého čerpania úveru. Nárok na dotáciu sa však neúčtuje prostredníctvom účtu 346 – Dotácie zo štátneho rozpočtu, ale priamo znížením záväzku z úveru v sume predpísaných úrokov.

S ohľadom na skutočnosť, že v prípade poskytnutia pomoci prostredníctvom bonifikácie úroku ide o finančnú pomoc vo forme úhrady úroku z úveru [§ 25 ods. 2 písm. b) zákona č. 67/2020 Z. z. ], účtovná jednotka (malý zamestnávateľ) účtuje o úroku na účte 562 – Úroky v sume podľa úverového výpisu. Nárok na dotáciu účtuje v deň ako je uvedený vyššie účtovným zápisom 461/668 (znižuje sa záväzok z úveru) v sume, ktorá zodpovedá zaúčtovanému úroku v nákladoch za príslušné účtovné obdobie a v prvom roku poskytnutia pomoci v sume za predchádzajúce účtovné obdobie, resp. obdobia, v ktorých nárok na dotáciu vo výnosoch nebol účtovaný, ale dotácia je poskytnutá na úhradu aj týchto úrokov. Uvedené je v súlade s § 52a ods. 4 postupov účtovania, podľa ktorého poskytnutá dotácia na úhradu nákladov, ktoré vznikli v minulosti sa účtuje do výnosov v účtovnom období, v ktorom sú splnené podmienky na účtovanie nároku na dotáciu.

3. diel Zahrnutie úrokových nákladov a poskytnutej dotácie na bonifikáciu úrokov do základu dane

V súlade s § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) sa u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva vychádza pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty z výsledku hospodárenia.

Daňovými výdavkami, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone o dani z príjmov sú v súlade s § 19 ods. 2 písm. m) zákona o dani z príjmov aj výdavky, na úhradu ktorých boli poskytnuté dotácie, podpory a príspevky poskytnuté z prostriedkov štátneho rozpočtu, rozpočtov obcí, rozpočtov vyšších územných celkov, štátnych fondov a Národného úradu práce zahrnované do príjmov.

Výnos z poskytnutej dotácie vo forme úhrady úroku z úveru spĺňa definíciu zdaniteľného príjmu podľa § 2 písm. h) zákona o dani z príjmov, t. j. je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona alebo medzinárodnej zmluvy, preto je po jeho zaúčtovaní súčasťou výsledku hospodárenia a stáva sa v súlade s § 17 ods. 1 písm. b) zákona o dani z príjmov súčasťou základu dane.

V nadväznosti na uvedené, ak je výnos z dotácie určenej na bonifikáciu úroku z úveru poskytnutého daňovníkovi (malému zamestnávateľovi) na zmiernenie negatívnych dôsledkov pandémie a na podporu udržania prevádzky považovaný za jeho zdaniteľný príjem, potom úrokové náklady vecne k nemu prislúchajúce je možné považovať za daňové výdavky podľa § 19 ods. 2 písm. m) zákona o dani z príjmov, a to v tom zdaňovacom období, v ktorom o nich bolo účtované v súlade s postupmi účtovania.

Finančnú pomoc vo forme bonifikácie úroku z poskytnutého úveru daňovník (malý zamestnávateľ) účtuje do výnosov až v tom období, v ktorom je takmer isté, že sa splnia všetky podmienky na účtovanie nároku na dotáciu a je zrejmé, že sa dotácia poskytne.
Keďže jednou z podmienok pre poskytnutie dotácie je požiadavka na udržanie úrovne zamestnanosti počas zmluvne určeného časového obdobia, zaúčtovanie dotácie do výnosov je realizované obvykle až v zdaňovacom období nasledujúcom po zdaňovacom období, v ktorom bol úver poskytnutý a v ktorom boli úrokové náklady zahrnuté do daňových výdavkov.

Daňovník (malý zamestnávateľ) preto v období zaúčtovania výnosu z dotácie na bonifikované úroky zahrnie do základu dane pomernú časť tohto výnosu pripadajúcu na sumu úrokových nákladov, na úhradu ktorých bola dotácia poskytnutá a ktoré boli zahrnuté do základu dane za toto zdaňovacie obdobie ako daňový výdavok.

Keďže zákon o dani z príjmov ani postupy účtovania osobitne neupravujú postup pri rozpúšťaní pomernej časti dotácie vo výške úrokových nákladov zahrnutých do základu dane v zdaňovacom období predchádzajúcom zdaňovaciemu obdobiu, v ktorom bol prijatý výnos z dotácie, túto pomernú časť dotácie je možné zahrnúť ako zdaniteľný príjem do základu dane
Príklad
Spoločnosť účtujúca v sústave podvojného účtovníctva, ktorej zdaňovacím obdobím je kalendárny rok, získala na zmiernenie negatívnych dôsledkov pandémie a na podporu udržiavania prevádzky v malých a stredných podnikoch úver od sprostredkovateľa pomoci so splatnosťou 3 roky. Úhrada úrokov z úveru sa v prípade splnenia podmienok uvedených v zmluve o úvere (napr. udržanie zamestnanosti minimálne 12 mesiacov) poskytne zo štátneho rozpočtu prostredníctvom sprostredkovateľa pomoci (bonifikácia úrokov z poskytnutého úveru).

Uvedený úver bol spoločnosti poskytnutý v roku 2020 v rámci schémy Podpora podnikania Schéma pomoci de minimis DM - 4/2020 Záručný nástroj na zmiernenie obmedzení spôsobených chorobou COVID-19 (záruka a bonifikácia úroku) z Operačného programu Integrovaná infraštruktúra, pričom spoločnosť sprostredkovateľovi pomoci splácala istinu.
Úroky z predmetného úveru boli každý mesiac vyčíslené na úverovom výpise a sprostredkovateľ pomoci ich evidoval ako akumulované úroky, ktoré sa nesplácajú. Keď spoločnosť splnila v roku 2021 podmienky udržania zamestnanosti, v úverovom výpise už bola uvedená úroková dotácia.

Je možné považovať zaúčtované úroky z predmetného úveru za daňový výdavok v zdaňovacom období ich zaúčtovania? Kedy a v akej výške zahrnie spoločnosť poskytnutú dotáciu na bonifikáciu úrokov do základu dane?

Keďže spoločnosť čerpala uvedený úver za účelom zmiernenia negatívnych následkov pandémie a podpory a udržania prevádzky malého alebo stredného podniku a teda čerpanie úveru súviselo s dosahovaním, zabezpečovaním a udržaním jej zdaniteľného príjmu, pričom výnos z dotácie určenej na bonifikáciu úrokov z poskytnutého úveru sa zahrnie do zdaniteľných príjmov spoločnosti, súvisiace úrokové náklady sú daňovým výdavkom spoločnosti v tom zdaňovacom období, v ktorom o nich spoločnosť účtuje, t. j. v zdaňovacom období roka 2020, 2021 a 2022.

Prijatú dotáciu určenú na bonifikáciu úrokov zaúčtuje spoločnosť do výnosov v roku 2021, kedy dôjde k splneniu podmienok účtovania nároku na dotáciu a jej poskytnutie je zrejmé. Pomernú časť výnosu z dotácie vo výške úrokových nákladov zahrnutých do daňových výdavkov v zdaňovacom období roka 2021 zahrnie spoločnosť do zdaniteľných príjmov za toto zdaňovacie obdobie.

Alikvotnú časť výnosu z dotácie vo výške úrokov zahrnutých do daňových výdavkov v zdaňovacom období 2020 zahrnie spoločnosť do základu dane jednorazovo v zdaňovacom období 2021 alebo v rovnakej pomernej výške v zdaňovacom období 2021 a v zdaňovacom období 2022.

V zdaňovacom období 2022 spoločnosť zároveň zahrnie do zdaniteľných príjmov zostávajúcu časť výnosov z dotácie vo výške úrokov zahrnutých do daňových výdavkov v tomto zdaňovacom období, prípadne zvýšenú o časť výnosov z dotácie za zdaňovacie obdobie 2020 nezahrnutú v zdaňovacom období 2021 do zdaniteľných príjmov.

Vypracoval: Odbor daňovej metodiky FR SR
December 2023

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky vydalo dňa 20.9.2023 Opatrenie č. 368/2023, ktorým od 1. októbra 2023 ustanovilo sumy stravného podľa § 5 ods. 2 a § 8 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o cestovných náhradách) nasledovne:
Sumy stravného stanovené pre zamestnancov podľa zákona o cestovných náhradách ovplyvňujú aj výšku daňových výdavkov fyzickej osoby s príjmami podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o dani z príjmov), a to v týchto prípadoch:

Príspevky na stravovanie zamestnancov - § 19 ods. 2 písm. c) 5. bod zákona o dani z príjmov
Daňovými výdavkami sú podľa § 19 ods. 2 písm. c) piateho bodu zákona o dani z príjmov príspevky na stravovanie zamestnancov poskytované podľa § 152 Zákonníka práce, najviac však do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách, čo predstavuje maximálnu sumu príspevku na jedno jedlo od 1.10.2023 vo výške 4,29 eura


Cestovné náhrady pri pracovných cestách zamestnancov - § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov Podľa § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami sú cestovné náhrady zamestnancov do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa zákona o cestovných náhradách. Podľa § 5 ods. 1 zákona o cestovných náhradách zamestnancovi patrí stravné za každý kalendárny deň pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom. Suma stravného je ustanovená v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej cesty je rozdelený na 3 časové pásma. Od 1.10.2023 môže daňovník zahrňovať do daňových výdavkov stravné pri pracovnej ceste zamestnanca v sumách stanovených pre jednotlivé časové pásma, a to

Výdavky na vlastné stravovanie fyzickej osoby vykonávajúcej podnikateľskú alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť v inom mieste, ako je miesto , v ktorom činnosť pravidelne vykonáva (na tzv. pracovnej ceste) - § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov

Výdavky daňovníka – fyzickej osoby vykonávajúcej podnikateľskú alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť, ktorá dosahuje príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov, vynaložené v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste, ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva, možno do daňových výdavkov zahrňovať najviac vo výške ustanovenej podľa zákona o cestovných náhradách. Od 1.10.2023 môže daňovník s príjmami z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov zahrňovať do daňových výdavkov sumy stravného pri tzv. pracovných cestách vo výške stanovenej pre jednotlivé časové pásma rovnako, ako pri pracovných cestách zamestnancov, teda


Výdavky na vlastné stravovanie daňovníka vykonávajúceho podnikateľskú alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť v mieste, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva - § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov
Daňovník vykonávajúci podnikateľskú alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť dosahujúci príjem podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov môže uplatňovať do daňových výdavkov aj výdavky na vlastné stravovanie za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku v mieste svojho pravidelného výkonu práce vo výške 55 % sumy ustanovenej na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách, ak mu súčasne nevznikol nárok na príspevok na stravovanie v súvislosti so závislou činnosťou, alebo daňovník neuplatnil výdavky na stravovanie v súvislosti s jeho pracovnou cestou. Od 1.10.2023 môže daňovník uplatniť do daňových výdavkov výdavky na vlastné stravovanie vo výške 4,29 eura za každý odpracovaný kalendárny deň.



Vypracovalo: Finančné riaditeľstvo SR

Obsah

Úvod
1. diel Rozsah a podmienky stravovania zamestnancov podľa Zákonníka práce
2. diel Zdaniteľnosť príspevku na stavovanie zamestnanca 3. diel Daňové výdavky Príloha


Úvod

Zákonom č. 416/2021 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, sa s účinnosťou od 01.01.2022 zaviedla nová úprava týkajúca sa oslobodenia príspevku na stravovanie zamestnanca a zahrnutia stravného do daňových výdavkov daňovníka s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZDP“).

Finančné riaditeľstvo SR v rokoch 2022 a 2023 na zabezpečenie jednotného postupu pri posúdení zdaniteľnosti príjmu zamestnanca a uplatnení výdavkov (nákladov) na stravovanie do daňových výdavkov podľa ZDP vydalo metodické pokyny k zdaniteľnosti príspevku na stravovanie zamestnanca, k zahrnutiu príspevku na stravovanie zamestnanca do daňových výdavkov zamestnávateľa a k zahrnutiu stravného do daňových výdavkov daňovníka s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP do daňových výdavkov tohto daňovníka na obdobia:
Vzhľadom na zvýšenie sumy stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín od 01.10.2023, ktorá má vplyv, okrem iného aj na maximálny možný príspevok zamestnávateľa na jedlo ustanovený osobitnými predpismi, Finančné riaditeľstvo SR opätovne aktualizovalo vyššie uvádzaný metodický pokyn 15/DZPaU/2023/MP. V metodickom pokyne 24/DZPaU/2023/MP je použitá suma stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín 7,80 €, ustanovená opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 368/2023 Z. z. o sumách stravného (ďalej len „Opatrenie o sumách stravného“).

Prehľad jednotlivých súm, potrebných k správnemu posúdeniu zdaniteľnosti príspevku na stravovanie zamestnanca, k zahrnutiu príspevku na stravovanie zamestnanca do daňových výdavkov zamestnávateľa a k zahrnutiu stravného do daňových výdavkov daňovníka s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP platných od 01.01.2022 je uvedený v nasledujúcej tabuľke.

Tabuľka

	Opatrenie MPSVaR SR o sumách stravného
	č. 176/2019 Z. z. účinné do 30.4.2022	č. 116/2022 Z. z. účinné od 01.05.- 31.8.2022	č. 281/2022 Z. z. účinné 01.09.- 31.12.2022	č. 432/2022 Z. z. účinné od 01.01.2023	č. 171/2023 Z. z. účinné od 01.06.2023	č. 368/2023 Z.z. účinné od 01.10.2023
Suma stravného ustanovená na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín v eurách	5,10	6,--	6,40	6,80	7,30	7,80
Maximálny príspevok na stravovanie poskytnutý podľa § 152 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov v eurách (55 % sumy stravného ustanovenej na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín)	2,81	3,30	3,52	3,74	4,02	4,29
Stravné daňovníka s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP v eurách (55 % sumy stravného ustanovenej na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín)	2,81	3,30	3,52	3,74	4,02	4,29

1. diel Rozsah a podmienky stravovania zamestnancov podľa Zákonníka práce

V súlade s § 152 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti; túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny, a voči zamestnancom, ktorým poskytuje účelovo viazaný finančný príspevok na stravovanie (ďalej len „finančný príspevok na stravovanie“). Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.

Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na zabezpečenie stravovania alebo poskytnutie finančného príspevku na stravovanie má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť ďalšie stravovanie alebo poskytnúť ďalší finančný príspevok na stravovanie (§ 152 ods. 2 Zákonníka práce).

V súlade s § 152 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Príspevok podľa prvej vety sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor (rovnako možno postupovať aj v prípade zaokrúhľovania iných príspevkov na stravu, ktoré zamestnávateľ vypočíta v súlade s § 152 Zákonníka práce). Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu.

Pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, sa cenou jedla rozumie hodnota stravovacej poukážky. Hodnota stravovacej poukážky musí predstavovať najmenej 75 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného. Zamestnávateľ poskytuje stravovaciu poukážku v elektronickej forme; to neplatí, ak použitie stravovacej poukážky v elektronickej forme zamestnancom počas pracovnej zmeny na pracovisku alebo v jeho blízkosti nie je možné (§ 152 ods. 4 Zákonníka práce).

Pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby prostredníctvom stravovacích poukážok, je výška poplatku za sprostredkované stravovacie služby maximálne 2 % z hodnoty uvedenej na stravovacej poukážke (§ 152 ods. 5 Zákonníka práce).

V súlade s § 152 ods. 6 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie v sume podľa § 152 ods. 8 Zákonníka práce, ak
Zamestnávateľ, ktorý nezabezpečuje stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, ak nejde o prípady podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce, je povinný umožniť zamestnancom výber medzi zabezpečením stravovania prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo poskytnutím finančného príspevku na stravovanie. Zamestnanec je viazaný svojím výberom počas 12 mesiacov odo dňa, ku ktorému sa výber viaže. Podrobnosti výberu a realizácie povinnosti zamestnávateľa zabezpečovať stravovanie alebo poskytovať finančný príspevok na stravovanie na základe výberu môže zamestnávateľ ustanoviť vo vnútornom predpise. Zamestnávateľ na základe výberu zamestnanca zabezpečuje zamestnancovi stravovanie prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo poskytuje zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie v sume podľa § 152 ods. 8 Zákonníka práce. Do uskutočnenia výberu zo strany zamestnanca zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancovi stravovanie prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo mu poskytuje finančný príspevok na stravovanie v sume podľa § 152 ods. 8 Zákonníka práce (§ 152 ods. 7 Zákonníka práce).
Suma finančného príspevku na stravovanie je suma, ktorou zamestnávateľ prispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa § 152 ods. 3 prvej vety Zákonníka práce, najmenej však 55 % minimálnej hodnoty stravovacej poukážky podľa § 152 ods. 4 Zákonníka práce. Ak zamestnávateľ neprispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, suma finančného príspevku na stravovanie je najmenej 55 % minimálnej hodnoty stravovacej poukážky podľa § 152 ods. 4 Zákonníka práce, najviac však 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného. Okrem sumy podľa prvej vety alebo druhej vety zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi príspevok podľa osobitného predpisu (§ 152 ods. 8 Zákonníka práce). Zamestnávateľ môže po prerokovaní so zástupcami zamestnancov
a) upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie počas dovolenky, prekážok v práci, alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci,
b) umožniť stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom,
c) rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, a ktorým bude prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce (§ 152 ods. 9 Zákonníka práce).

2. diel Zdaniteľnosť príspevku na stravovanie zamestnanca

V súlade s § 5 ods. 7 písm. b) ZDP v znení účinnom od 01.01.2022 je od dane z príjmov oslobodená: Podľa citovaného ustanovenia ZDP rozlišujeme, či zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi stravovanie v nepeňažnej forme (hodnota stravy) alebo v peňažnej forme (finančný príspevok na stravovanie).

V súlade s § 2 písm. aa) ZDP sa na účely tohto zákona za zamestnanca považuje daňovník s príjmami zo závislej činnosti (§ 5 ZDP) prijatými od platiteľa týchto príjmov, t. j. prijatými od zamestnávateľa.

Poznámka: Ak zamestnávateľ prispieva zamestnancovi na stravu (nepeňažná forma), potom oslobodenie hodnoty stravy je upravené v § 5 ods. 7 písm. b) ZDP a na toto nepeňažné plnenie nie je možné uplatniť oslobodenie od dane podľa § 5 ods. 7 písm. o) ZDP. Na hodnotu nepeňažného plnenia, alebo jeho časti nemožno uplatniť oslobodenie podľa § 5 ods. 7
písm. o) ZDP, a to ani vtedy, ak by zamestnávateľ vynaložené prostriedky na stravovanie neuplatnil ako výdavky (náklady) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov.

Zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi stravovanie v nepeňažnej forme, napr.:
Pri zabezpečení stravovania na pracovisku alebo v rámci stravovania zabezpečovaného prostredníctvom iných subjektov (nepeňažná forma), hodnota stravy už nie je od 01.01.2022 pre zamestnanca v plnej sume oslobodená od dane z príjmov. Pri zabezpečení stravovania takouto formou je v § 5 ods. 7 písm. b) ZDP, pri hodnote stravy, ktorú možno oslobodiť od dane z príjmov, odkaz na hodnotu ustanovenú osobitným predpisom. Osobitným predpisom je napr. § 152 Zákonníka práce.

Povinný príspevok zamestnávateľa, ktorým prispieva zamestnancovi na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce je limitovaný. Je to suma najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde a o zmene a doplnení zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o SF“). Zamestnávateľ v rámci svojej sociálnej politiky poskytuje zamestnancom zo sociálneho fondu príspevok na stravovanie nad rozsah ustanovený osobitnými predpismi [§ 7 ods. 1 písm. a) zákona o SF].

Znamená to, že zamestnávateľ podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, je povinný v súlade s platným opatrením o sumách stravného prispievať na stravovanie max. sumou 4,29 € a okrem uvedenej sumy môže poskytnúť príspevok na stravovanie zamestnancov zo sociálneho fondu, pričom príspevok zo sociálneho fondu nie je limitovaný.

Špecificky je výška príspevku na stravovanie ustanovená aj v iných predpisoch, ktorými sú:
- zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov,
- zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
- zákon č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
- zákon č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov,
- zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poznámka: Uvedené osobitné predpisy upravujú povinnosť pre zamestnávateľa poskytovať príspevok na stravovanie vo výške 65% ceny teplého jedla, ktorý nesmie presiahnuť 65 % sumy stravného poskytovaného pri služobnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného; a príspevok podľa zákona o SF, ak tieto osobitné predpisy neustanovujú inak.

Z vyššie uvedeného vyplýva, ak zamestnávateľ, napr. v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce poskytuje svojim zamestnancom stravovanie formou teplého jedla alebo poskytnutím stravovacích poukážok (papierová alebo elektronická stravovacia poukážka), potom pre zamestnanca [§ 2 písm. aa) ZDP], je podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP oslobodený len max. limitovaný príspevok na stravovanie t. j. 4,29 € + príspevok zo sociálneho fondu (bližšie v príklade č. 1 prílohy tohto metodického pokynu).

Poznámka: Na účely oslobodenia príspevku na stravovanie zo sociálneho fondu nie je rozhodujúci zdroj tvorby sociálneho fondu.

Ustanovenie § 5 ods. 7 písm. b) ZDP nemožno uplatniť na hodnotu stravy, ktorú zamestnávateľ poskytne zamestnancovi po pracovnej zmene a mimo spotreby na pracovisku, napr. teplé jedlo poskytnuté po pracovnej zmene zamestnancovi počas firemných večierkov, športových hier.

Poznámka: Ak zamestnávateľ vyšle zamestnanca na pracovnú cestu, voči tomuto zamestnancovi nemá povinnosť zabezpečiť stravovanie podľa § 152 Zákonníka práce. Zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí cestovná náhrada. Cestovná náhrada poskytnutá v súvislosti s výkonom závislej činnosti do výšky, na ktorú vznikne zamestnancovi nárok podľa osobitných predpisov [napr. zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o CN")] je vylúčená z predmetu dane v súlade s § 5 ods. 5 písm. a) ZDP, okrem vreckového poskytovaného pri zahraničnej pracovnej ceste.
V súlade s § 5 ods. 5 písm. a) ZDP je z predmetu dane vylúčená aj hodnota bezplatne zabezpečeného stravovania a hodnota poskytnutých raňajok v rámci ubytovacích služieb na pracovnej ceste zamestnanca.

Ustanovenie § 5 ods. 7 písm. b) ZDP možno aplikovať na finančný príspevok na stravovanie len vtedy, ak tento príspevok je poskytnutý podľa osobitného predpisu, ktorým je napr. § 152 Zákonníka práce.

Finančný príspevok na stravovanie zamestnávateľ poskytuje:
Finančný príspevok na stravovanie sa musí poskytovať za tých istých podmienok, ako stravovacia poukážka, čo sa týka sumy príspevku zo strany zamestnávateľa, jeho výplaty a pod.

Vo všeobecnosti platí, že poskytnutím finančného príspevku nemôže byť zamestnanec zvýhodnený alebo znevýhodnený oproti zamestnancovi, ktorému sa poskytne stravovacia poukážka, a to vo väzbe na Zákonník práce. Ak zamestnávateľ, namiesto stravovacích poukážok poskytne zamestnancom finančný príspevok na stravovanie, potom pri sume finančného príspevku sa vychádza vždy z hodnoty stravovacej poukážky, ktorú zamestnancom poskytoval alebo ktorú naďalej poskytuje tým zamestnancom, ktorí si finančný príspevok nevybrali.

V súlade s § 152 ods. 8 Zákonníka práce, suma finančného príspevku na stravovanie by mala byť rovnaká ako suma, ktorou zamestnávateľ prispieva na stravovaciu poukážku iným zamestnancom [potrebné je brať do úvahy, že musí ísť o porovnateľných zamestnancov (§ 40 ods. 9 Zákonníka práce)]. Súčasne to však musí byť najmenej 3,22 € (55 % z minimálnej hodnoty stravovacej poukážky, t. j. zo sumy 5,85 €) a najviac 4,29 € (55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného) na jednu zmenu.

Poznámka: Uvedené platí hlavne pre finančný príspevok poskytnutý podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce, ak je cena teplého jedla nižšia ako 5,85 €.

4,29 €.

Pri hodnote stravovacej poukážky 7,80 €, minimálny príspevok zamestnávateľa je súčasne aj maximálny príspevok, t. j. Ak zamestnávateľ neprispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, suma finančného príspevku na stravovanie musí byť najmenej 3,22 € (55 % zo sumy 5,85 €) a najviac 4,29 € (55 % zo 7,80 €).

Okrem uvedenej sumy zamestnávateľ môže v súlade s § 152 ods. 8 Zákonníka práce prispievať na stravu zamestnancov príspevkom podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom je zákon o SF. Zamestnávateľ v rámci svojej sociálnej politiky poskytuje zamestnancom zo sociálneho fondu príspevok na stravovanie nad rozsah ustanovený osobitnými predpismi [§ 7 ods. 1 písm. a) zákona o SF]. Príspevok na stravovanie zamestnancov nie je týmto zákonom limitovaný, preto, ak je poskytnutý podľa zákona o SF, u zamestnanca je považovaný za príjem oslobodený od dane podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP.

Ustanovenie § 152 Zákonníka práce sa vzťahuje aj na iné osobitné predpisy, ak to osobitné predpisy ustanovujú. V súlade s § 152 ods. 9 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíriť okruh osôb, ktorým zabezpečí stravovanie alebo upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie. Ak by zamestnávateľ zabezpečoval zamestnancom stravovanie poskytovaním stravovacej poukážky, prostredníctvom ktorej si zamestnanec zabezpečí teplé hlavné jedlo a podľa § 152 ods. 9 písm. a) Zákonníka práce po prerokovaní so zástupcami zamestnancov, by upravil podmienky, za ktorých bude týmto zamestnancom poskytovať stravovanie, napr. počas dovolenky, potom zamestnanci majú právo výberu podľa § 152 ods. 7 Zákonníka práce aj pri týchto skutočnostiach, t. j. môžu si vybrať medzi stravovacou poukážkou a finančným príspevkom na stravovanie.
Znamená to, že aj na finančný príspevok na stravovanie, poskytnutý za takýchto podmienok [§ 152 ods. 9 písm. a) a b) Zákonníka práce], možno uplatniť oslobodenie podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP [pri § 152 ods. 9
písm. c) Zákonníka práce nie je možný výber finančného príspevku].
Poznámka: Aplikácia § 152 ods. 9 Zákonníka práce je viazaná v prvom rade na prerokovanie so zástupcami zamestnancov. Ak u zamestnávateľa nepôsobia žiadni zástupcovia zamestnancov, o uvedených skutočnostiach môže podľa § 12 ods. 2 Zákonníka práce rozhodnúť jednostranne (samostatne) aj zamestnávateľ (napr. úprava vo vnútornom predpise).

Nárok na zabezpečenie stravovania osobám činným na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (ďalej len „dohodár“) môže vzniknúť, ak táto osoba má poskytovanie stravovania dohodnuté v konkrétnej dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru [§ 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce] alebo ak zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov podľa § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce rozšíri okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie, o túto skupinu osôb.
Ak zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie poskytovaním stravovacej poukážky, prostredníctvom ktorej si dohodár zabezpečí teplé hlavné jedlo (§ 152 ods. 2 Zákonníka práce), dohodár si môže vybrať medzi stravovacou poukážkou a finančným príspevkom na stravovanie iba v prípade, ak tento dohodár má poskytovanie stravovania dohodnuté v konkrétnej dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru [§ 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce]. Na finančný príspevok na stravovanie, poskytnutý za takýchto podmienok, možno uplatniť oslobodenie od dane podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP.
Ak zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov podľa § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce rozšíri okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie, o dohodárov (dohodári, ktorí nemajú poskytovanie stravovania dohodnuté v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru), pri tejto forme vzniku nároku na stravovanie, dohodári nemajú právo výberu medzi stravovacou poukážkou a finančným príspevkom na stravovanie (majú nárok na stravovanie zabezpečené buď vo vlastnej jedálni zamestnávateľa alebo v jedálni iného subjektu alebo poskytnutím stravovacích poukážok). Finančný príspevok na stravovanie, by v tomto prípade nebol poskytnutý v súlade s ustanovením § 152 Zákonníka práce, a preto by naň nebolo možné uplatniť oslobodenie od dane podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP.

V súlade s § 52 ods. 11 Zákonníka práce, zamestnanec vykonávajúci domácku prácu alebo teleprácu (§ 52 ods. 1 Zákonníka práce) sa nesmie zvýhodniť alebo obmedziť v porovnaní s porovnateľným zamestnancom s miestom výkonu práce na pracovisku zamestnávateľa. Zamestnávateľ je povinný zabezpečiť stravovanie v súlade s § 152 Zákonníka práce aj pre týchto zamestnancov a rovnako je povinný zabezpečovať stravovanie aj pri tzv. inom výkone práce z domácnosti (§ 52 ods. 2 alebo § 250b Zákonníka práce) za podmienok ustanovených v Zákonníku práce.

Nárok na zabezpečenie stravovania má každý zamestnanec, ktorý v rámci ustanovenej pracovnej zmeny odpracoval viac ako štyri hodiny. Uvedená povinnosť zamestnávateľa platí pri výkone práce na pracovisku, ale aj počas domáckej práce, telepráce (§ 52 ods. 1 Zákonníka práce) ako aj pri inom výkone práce z domácnosti (§ 52 ods. 2 alebo § 250b Zákonníka práce). Iný výkon práce z domácnosti (§ 52 ods. 2 alebo § 250b Zákonníka práce) je práca, ktorú zamestnanec vykonáva príležitostne alebo za mimoriadnych okolností so súhlasom zamestnávateľa alebo po dohode s ním z domácnosti zamestnanca za predpokladu, že druh práce, ktorý zamestnanec vykonáva podľa pracovnej zmluvy, to umožňuje. Pri výkone takejto práce nedochádza k zmene miesta výkonu práce v pracovnej zmluve a za splnenia podmienok uvedených v § 152 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný zabezpečiť pre týchto zamestnancov stravovanie.

Za domácnosť zamestnanca sa na účely § 52 ods. 1 a 2 Zákonníka práce považuje dohodnuté miesto výkonu práce mimo pracoviska zamestnávateľa (§ 52 ods. 3 Zákonníka práce).

Ak zamestnávateľ pre zamestnancov zabezpečuje stravovanie podaním teplého hlavného jedla priamo vo vlastnom stravovacom zariadení a so zamestnancami sa dohodne, že za mimoriadnych okolností budú príležitostne vykonávať prácu z domu (§ 52 ods. 2 alebo § 250b Zákonníka práce), týmto nedochádza k zmene pri zabezpečovaní stravovania. Zamestnávateľ môže zabezpečovať stravovanie aj naďalej vo vlastnom stravovacom zariadení, t. j. priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti. Či je stravovanie zabezpečené v dostatočnej blízkosti bydliska zamestnanca, resp. iného dohodnutého miesta, musí zamestnávateľ posúdiť v každom prípade osobitne, a to podľa skutočných podmienok stravovania u zamestnávateľa. Pokiaľ by takéto stravovanie zamestnanci nemohli využiť a zamestnávateľ pre týchto zamestnancov nemôže zabezpečiť stravovanie podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce formou stravovacej poukážky, môže im poskytnúť finančný príspevok na stravovanie.

Ak zamestnávateľ pre týchto zamestnancov zabezpečoval stravovanie poskytnutím stravovacích poukážok, s účinnosťou od 01.03.2021 má zamestnanec možnosť vybrať si medzi stravovacou poukážkou a finančným príspevkom.

Výkon práce z domácnosti alebo z iného dohodnutého miesta teda neznamená, že zamestnávateľ nemá povinnosť zabezpečenia stravovania podľa § 152 Zákonníka práce.

3. diel Daňové výdavky Podľa § 2 písm. i) ZDP daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka³ alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 ZDP, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t) ZDP, v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.

V súlade s § 19 ods. 1 ZDP, ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu.
Ak výšku výdavku (nákladu) limituje ZDP okrem výdavku (nákladu) vynaloženého zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) ZDP za podmienok ustanovených osobitným predpisom Zákonník práce alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje ZDP v inej výške ako osobitný predpis Zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve , preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v ZDP.

V súlade s § 19 ods. 2 písm. c) piatym bodom ZDP, daňovým výdavkom zamestnávateľa sú aj príspevky zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov, ak sú poskytované za podmienok ustanovených osobitným predpisom. Príspevky na stravovanie, ktoré zamestnávateľ poskytuje zamestnancom (napr. hodnota stravy, finančný príspevok na stravovanie), sú uznaným daňovým výdavkom, len ak sú poskytnuté za podmienok ustanovených v § 152 Zákonníka práce (bližšie v 1. diele tohto metodického pokynu).

V súlade s § 152 ods. 5 Zákonníka práce výška poplatku za sprostredkované stravovacie služby pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby prostredníctvom stravovacích poukážok, je maximálne 2 % z hodnoty uvedenej na stravovacej poukážke.

Takýto poplatok za sprostredkovanie stravovacej služby sa uzná do daňových výdavkov zamestnávateľa až po zaplatení služby v súlade s § 17 ods. 19 písm. d) ZDP.

Zamestnávateľ je v súlade s § 152 Zákonníka práce povinný zabezpečiť zamestnancom stravovanie, ak v priebehu pracovnej zmeny vykonávajú prácu viac ako štyri hodiny, a to najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja v priebehu pracovnej zmeny. Ak pracovná zmena trvá viac ako jedenásť hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť ďalšie stravovanie alebo poskytnúť ďalší finančný príspevok na stravovanie.

Ak zamestnávateľ nezabezpečuje stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, je povinný umožniť zamestnancom výber medzi zabezpečením stravovania prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo poskytnutím finančného príspevku na stravovanie.

Ak zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie v súlade s § 152 ods. 8 Zákonníka práce, a:
Zamestnávateľ môže prispievať na stravu zamestnancov nad rámec príspevkov zamestnávateľa
podľa Zákonníka práce aj zo sociálneho fondu, ktorého použitie upravuje zákon o SF. V súlade s § 5 ods. 1 tohto zákona povinný prídel podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ďalší prídel podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o SF do fondu u zamestnávateľa, ktorého predmet činnosti je zameraný na dosiahnutie zisku, je súčasťou daňových výdavkov zamestnávateľa podľa § 19 ods. 1 ZDP. To znamená, že daňovým výdavkom je len tvorba sociálneho fondu v súlade so zákonom o SF, a nie jeho čerpanie. Pokiaľ zamestnávateľ prispieva na stravovanie zamestnancov zo sociálneho fondu, samotné vyplatenie príspevku zo sociálneho fondu na stravovanie zamestnancov nie je výdavkom (nákladom) zamestnávateľa.

V súlade s § 19 ods. 1 ZDP výdavky (náklady) vynaložené zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa
§ 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) ZDP, je možné zahrnúť do daňových výdavkov aj vtedy, ak presahujú stanovené limity. Príspevok na stravovanie, ktorý poskytne zamestnávateľ v nepeňažnej forme (hodnota stravy poskytovaná zamestnávateľom na spotrebu na pracovisku alebo v rámci stravovania zabezpečovaného prostredníctvom iných subjektov) alebo v peňažnej forme (finančný príspevok na stravovanie) po dojednaní so zamestnancom v sume vyššej ako je jeho maximálna výška podľa Zákonníka práce (nie z prostriedkov sociálneho fondu), ktorý podlieha dani z príjmov zo závislej činnosti zamestnanca ako zamestnanecký benefit, je pre zamestnávateľa daňovým výdavkom. Uznanie zamestnaneckých benefitov v daňových výdavkoch sa aplikuje za podmienky, že boli dojednané v pracovnej zmluve, kolektívnej zmluve alebo internom predpise zamestnávateľa a daňovníkovi zdanené ako príjem zo závislej činnosti. Uvedené ustanovenie je možné aplikovať v prípade, ak príspevky sú hradené nad rámec osobitných predpisov.

Sumy poskytované nad rozsah ustanovený v § 152 Zákonníka práce môžu byť uplatňované ako daňové výdavky zamestnávateľa v súlade s § 19 ods. 1 ZDP, ak boli zamestnancovi zdanené ako zamestnanecký benefit.

Podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP daňovým výdavkom, ktorý je možné uznať len v rozsahu a za podmienok ustanovených v ZDP, je stravné, okrem výdavku na stravu, ktorá bola poskytnutá ako nepeňažné plnenie držiteľom [§ 9 ods. 2 písm. y) ZDP] poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, daňovníka s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku, vo výške 55 % sumy ustanovenej na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu (zákon o CN), ak daňovníkovi súčasne nevzniká nárok na príspevok na stravovanie podľa osobitného predpisu (Zákonník práce, zákon o CN), v súvislosti s výkonom závislej činnosti, alebo daňovník neuplatňuje výdavky (náklady) na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písm. e) ZDP.

Z ustanovenia § 19 ods. 2 písm. p) ZDP vyplýva, že stravné si môže do daňových výdavkov uplatniť len daňovník s tzv. aktívnymi príjmami, t. j. s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP, ak pri týchto príjmoch uplatňuje preukázateľné daňové výdavky, s výnimkou výdavkov na stravu, ktorá bola poskytnutá ako nepeňažné plnenie držiteľom [§ 9 ods. 2 písm. y) ZDP] poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti Vzhľadom na to, že nepeňažné plnenie poskytnuté držiteľom vo forme hodnoty stravy poskytnutej poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti na odbornom podujatí (zákon č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov) určenom výhradne na vzdelávací účel, je v súlade s § 9 ods. 2 písm. y) ZDP oslobodené od dane z príjmov fyzickej osoby, nie je možné výdavok (náklad) na takúto stravu považovať za daňový výdavok podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP.
.

Ak daňovník spĺňajúci ustanovené podmienky uplatňuje pri príjmoch podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP výdavky percentom z úhrnu týchto príjmov podľa § 6 ods. 10 ZDP, v sumách týchto tzv. paušálnych výdavkov sú zahrnuté všetky daňové výdavky daňovníka okrem zaplateného poistného a príspevkov Legislatívna skratka poistné a príspevky je zavedená v § 5 ods. 7 písm. e) ZDP, v zmysle ktorého sa za poistné a príspevky považujú poistné na verejné zdravotné poistenie (napríklad zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), poistné na sociálne poistenie (zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení), poistné na sociálne zabezpečenie (zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) a povinné príspevky na starobné dôchodkové sporenie podľa osobitného predpisu alebo poistné a príspevky na zahraničné poistenie rovnakého druhu.
, ktoré je daňovník povinný platiť v súvislosti s dosahovaním príjmov podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP, ak toto poistné a príspevky neboli zahrnuté do základu dane v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach. Znamená to, že v tzv. paušálnych výdavkoch je zahrnuté aj stravné tohto daňovníka, preto stravné nie je možné uplatniť naviac, t. j. nad rámec tzv. paušálnych výdavkov.

Za ustanovených podmienok si daňovník s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP môže stravné uplatniť do daňových výdavkov v rozsahu ustanovenom v § 19 ods. 2 písm. p) ZDP, t. j. za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku (aj vrátane prípadných sobôt, nedieľ, resp. dní pracovného pokoja, počas ktorých daňovník vykonáva činnosť, z ktorej dosahuje príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP), vo výške 55 % sumy ustanovenej na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa zákona o CN, čo v nadväznosti na sumu ustanovenú Opatrením o sumách stravného predstavuje sumu 4,29 € za každý kalendárny deň odpracovaný daňovníkom s uvedenými príjmami.

Stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP si daňovník s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP nemôže uplatniť do daňových výdavkov za odpracovaný kalendárny deň, za ktorý
V súlade s ust. § 2 písm. i) a § 19 ods. 1 ZDP daňovník s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP uplatňujúci do daňových výdavkov stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP je povinný preukázať, že deň, na ktorý si stravné do daňových výdavkov uplatňuje skutočne odpracoval, t. j., že v tento deň vykonával činnosť, z ktorej dosahuje príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP. Na ustanovenie § 19 ods. 2 písm. p) ZDP nadväzuje ustanovenie § 21 ods. 1 písm. i) ZDP, v súlade s ktorým výdavky na osobnú potrebu daňovníka sa nepovažujú za daňové výdavky, pričom za takéto výdavky na osobnú potrebu sa v zmysle tohto ustanovenia nepovažuje stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP.

Stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP si do daňových výdavkov nemôže uplatniť daňovník pri tzv. pasívnych príjmoch podľa § 6 ZDP, čo sú príjmy z prenájmu podľa § 6 ods. 3 ZDP a príjmy z použitia diela a použitia umeleckého výkonu podľa § 6 ods. 4 ZDP.

Záver

Neoddeliteľnou súčasťou tohto metodického pokynu je príloha, v ktorej sú uvedené praktické príklady k posúdeniu zdaniteľnosti plnenia podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP, poskytnutého zamestnancovi od zamestnávateľa, k zahrnutiu príspevku na stravovanie zamestnanca do daňových výdavkov zamestnávateľa a k zahrnutiu stravného do daňových výdavkov daňovníka s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP.

Príloha


Vypracoval: Finančné riaditeľstvo SR Banská Bystrica
Odbor daňovej metodiky
september 2023










Obrázok 1. Zdaniteľnosť príspevku na stravovanie zamestnanca a daňové výdavky zamestnávateľa
* napr. podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, je zamestnávateľ povinný v súlade s platným opatrením o sumách stravného od 01.10.2023 prispievať na stravovanie max. sumou 4,29 € a okrem uvedenej sumy môže poskytnúť príspevok na stravovanie zamestnancov zo sociálneho fondu, pričom príspevok zo sociálneho fondu nie je limitovaný.
Obrázok 2. Stravné daňovníka s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP uplatňujúceho preukázateľné daňové výdavky [§ 19 ods. 2 písm. p) ZDP]



Príklad č. 1

Zamestnávateľ od	01.10.2023	poskytuje bezodplatne svojim zamestnancom stravovanie na pracovisku
podľa odpracovaných pracovných zmien, a to poskytnutím teplého jedla vrátane vhodného nápoja. Hodnota stravy

predstavuje na jedného zamestnanca (na jednu zmenu) sumu 5,79 €, ktorá pozostáva z povinného príspevku 4,29 €, príspevku nad limit v sume 1,30 € (nejde o tzv. zamestnanecký benefit podľa internej smernice zamestnávateľa alebo kolektívnej zmluvy ) a príspevku zo sociálneho fondu 0,20 €. Možno hodnotu tejto stravy oslobodiť od dane a uplatniť do daňových výdavkov?

Hodnota poskytnutého teplého jedla vrátane vhodného nápoja je v súlade s § 5 ods. 7 písm. b) ZDP oslobodená od dane maximálne v sume príspevku, ktorý zamestnávateľ poskytol v súlade s § 152 ods. 3 Zákonníka práce, t. j. v sume 4,49 € (povinný príspevok 4,29 € + príspevok zo sociálneho fondu 0,20 €). Zostávajúcu sumu príspevku 1,30 € zamestnávateľ zamestnancovi zdaní. Mzdový list zamestnanca na daňové účely obsahuje okrem iného aj sumy oslobodené od dane, preto zamestnávateľ na mzdovom liste zamestnanca, uvedie nielen zdaniteľný príjem, ale aj hodnotu poskytnutého príspevku na stravovanie, ktorú oslobodil od dane z príjmov.
Zákonník práce v § 152 upravuje povinnosť zamestnávateľa prispieť na stravovanie svojich zamestnancov sumou zodpovedajúcou 55 % hodnoty jedla (stravy), najviac do výšky 55 % stravného, poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného, čo predstavuje príspevok v sume najviac 4,29 € (55 % zo sumy 7,80 €). Daňovým výdavkom zamestnávateľa v súlade s § 19 ods. 2 písm. c) piatym bodom ZDP je suma príspevku na stravovanie poskytnutá v rozsahu podľa § 152 Zákonníka práce,

t. j. suma	4,29 €.	Ak zamestnávateľ poskytol vyššiu sumu (5,79 €), rozdiel, ktorý presahuje sumu						4,29 €		a sumu
príspevku zo sociálneho fondu			(0,20 €)	tzn. suma 1,30 € (5,79 € - rozdiele účtuje na ťarchu svojich nákladov, nie je daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa §	4,29 € - 0,20 €),	pokiaľ zamestnávateľ o tomto 21 ods. 1 písm. e)
ZDP. Vyplatenie príspevku zo sociálneho fondu na stravovanie zamestnancov vo výške							0,20 €		(čerpanie
sociálneho fondu), nie je výdavkom (nákladom) zamestnávateľa (daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa § 19

Príklad č. 2

je

3,22 €

Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie zamestnancov vo svojom vlastnom stravovacom zariadení. Týmto zamestnancom prispieva na stravovanie v súlade s § 152 ods. 3 Zákonníka práce v sume 1,95 €, čo je 55 % z ceny jedla. Od 01.10.2023 zamestnávateľ zamestnal nových zamestnancov vykonávajúcich domácku prácu (§ 52 ods. 1 Zákonník práce). Vzhľadom na vzdialenosť ich bydliska, nemôžu zamestnanci pri domáckej práci využiť takýto spôsob stravovania, t. j. stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení zamestnávateľa. Zamestnávateľ nebol schopný v takom krátkom čase zabezpečiť pre týchto zamestnancov stravovacie poukážky, preto poskytol zamestnancom finančný príspevok na stravu v minimálnej sume, čo (55 % z minimálnej hodnoty stravovacej poukážky, t. j. zo sumy 5,85 €). Ide o minimálny príspevok zamestnávateľa podľa § 152 ods. 8 Zákonníka práce, ktorý je v tomto prípade vyšší, ako príspevok poskytovaný zamestnancom naďalej sa stravujúcim vo vlastnom stravovacom zariadení zamestnávateľa. Môže zamestnávateľ na hodnotu stravy a na finančný príspevok aplikovať § 5 ods. 7 písm. b) ZDP a zahrnúť ich do daňových výdavkov zamestnávateľa?

Tak, ako hodnota stravy 1,95 € je poskytnutá v ustanovenej sume podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce,

aj finančný príspevok na stravovanie v sume	3,22 €	je poskytnutý zamestnancom v súlade s § 152 Zákonníka
práce, a preto zamestnávateľ pri obidvoch príspevkoch aplikuje § 5 ods. 7 písm. b) ZDP.

Pokiaľ zamestnávateľ prispieva zamestnancom na stravovanie sumou 1,95 €, čo je 55 % ceny jedla, táto suma je v rozsahu podľa Zákonníka práce (suma najmenej 55 % ceny jedla najviac však na každé jedlo suma 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného, t. j. najviac suma 4,29 €), daňovým výdavkom zamestnávateľa v súlade s § 19 ods. 2 písm. c) piatym bodom ZDP. Ak zamestnávateľ zamestnancom vykonávajúcim domácku prácu poskytuje finančný príspevok v sume 3,22 €, aj túto sumu, ktorá je poskytovaná v rozsahu podľa Zákonníka práce, môže zamestnávateľ zahrnúť do daňových výdavkov v súlade s § 19 ods. 2 písm. c) piatym bodom ZDP.

Príklad č. 3
Zamestnávateľ od 01.10.2023 všetkým zamestnancom prispieva na stravu, a to poskytnutím finančného príspevku v sume 6,49 €, ktorá pozostáva z nasledujúcich súm:
- 4,29 €, ktorá predstavuje sumu podľa § 152 Zákonníka práce,

0,56	€,
1,45 €,

- 0,19 €, tzv. zamestnanecký benefit poskytnutý podľa vnútorného predpisu zamestnávateľa, - ktorá predstavuje použitie prostriedkov sociálneho fondu,
- ktorá predstavuje plnenie (tzv. benefit) podľa kolektívnej zmluvy.
Môže zamestnávateľ finančný príspevok v sume 6,49 € oslobodiť od dane podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP a zahrnúť ho do daňových výdavkov zamestnávateľa?

Finančný príspevok na stravovanie zamestnancov je oslobodený od dane, ak je poskytnutý v súlade s § 152 Zákonníka práce. V súlade s týmto ustanovením zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi finančný príspevok v sume 4,29 €, čo je 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia

o sumách stravného a finančný príspevok zo sociálneho fondu v sume	0,56	€. Znamená to, že len časť finančného
príspevku v sume 4,85 € môže zamestnávateľ podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP oslobodiť od dane z príjmov

a zostávajúcu sumu finančného príspevku 1,64 € zamestnancovi zdaní. Zamestnávateľ zamestnancovi zdaní finančný príspevok poskytovaný nad ustanovený limit, ktorý sa skladá zo sumy 0,19 € (suma prevyšujúca 55 %
stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného)

a finančný príspevok poskytnutý v sume	1,45 €,	ktorý je síce poskytnutý v súlade s kolektívnou zmluvou,
ale kolektívna zmluva nie je osobitným predpisom.

Finančný príspevok na stravovanie zamestnancov je daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 2 písm. c) piateho bodu ZDP, ak je poskytnutý v súlade s § 152 Zákonníka práce, čo v danom prípade, keď zamestnávateľ poskytuje všetkým zamestnancom finančný príspevok v sume 4,29 € znamená, že daňovým výdavkom zamestnávateľa je finančný príspevok najviac v sume 4,29 €, ktorá zodpovedá 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného.
Daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa § 19 ods. 1 ZDP je tvorba sociálneho fondu v súlade s § 5 ods. 1 zákona o SF. Samotné vyplatenie príspevku zo sociálneho fondu na stravovanie zamestnancov vo výške 0,56 € (čerpanie sociálneho fondu), nie je výdavkom (nákladom) zamestnávateľa.
Poskytnuté zamestnanecké benefity - suma finančného príspevku poskytnutého nad stanovený limit vo výške 0,19 € podľa internej smernice zamestnávateľa a finančný príspevok poskytnutý v sume 1,45 € podľa kolektívnej zmluvy, ktoré sú zdaniteľným príjmom zamestnanca, môže zamestnávateľ zahrnúť do daňových výdavkov v zmysle § 19 ods. 1 ZDP.

Poznámka: Zákonník práce v § 152 neustanovuje pravidlá o preukázateľnosti použitia finančného príspevku na stravovanie, a preto zamestnávateľ nemá povinnosť a ani právo od zamestnanca požadovať predkladanie dokladov o nákupe stravy.

Príklad č. 4
Zamestnávateľ od 01.10.2023 niektorým zamestnancom zabezpečuje stravovanie prostredníctvom stravovacích poukážok a niektorým zamestnancom poskytuje finančný príspevok na stravu. V súlade s § 152 ods. 9 Zákonníka práce po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíril okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, a to o konateľa a spoločníka. Konateľ a spoločník si vybrali, aby im zamestnávateľ poskytol finančný príspevok na stravu. Môže zamestnávateľ finančný príspevok poskytnutý konateľovi a spoločníkovi v sume 4,29 € oslobodiť od dane podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP a uplatniť ho do daňových výdavkov zamestnávateľa?

Čo sa týka rozšírenia okruhu osôb v súlade s § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce o konateľa a spoločníka, tento okruh osôb nemá právo výberu, a zamestnávateľ má pre tieto osoby povinnosť zabezpečiť stravovanie buď vo vlastnej jedálni alebo v jedálni iného subjektu, alebo poskytnutím stravovacích poukážok. Finančný príspevok na stravovanie poskytnutý konateľovi a spoločníkovi nie je poskytnutý v súlade s ustanovením § 152 Zákonníka práce, preto naň nemožno aplikovať § 5 ods. 7 písm. b) ZDP.
Finančný príspevok poskytnutý konateľovi a spoločníkovi nad rámec § 152 Zákonníka práce, nie je daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa § 19 ods. 2 písm. c) piateho bodu ZDP. Finančný príspevok poskytnutý týmto osobám, ktorý je ich zdaniteľným príjmom, je daňovým výdavkom zamestnávateľa len za podmienok určených v § 19 ods. 1 ZDP.

Poznámka: Na účely Zákonníka práce zamestnávateľom je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch. Pri posudzovaní možnosti rozšíriť okruh osôb o konateľa na účely § 152 Zákonníka práce je potrebné rozlišovať to, či konateľ pre spoločnosť zabezpečuje prácu konateľa na základe pracovnoprávneho vzťahu alebo bez pracovnoprávneho vzťahu a či spoločnosť zamestnáva alebo nezamestnáva aj inú osobu v pracovnoprávnom vzťahu. Ak by spoločnosť nezamestnávala žiadnu osobu v pracovnoprávnom vzťahu, nepovažovala by sa na účely Zákonníka práce za zamestnávateľa, a preto by nemala možnosť postupovať podľa § 152 ods. 9 Zákonníka práce. Ak by aj napriek uvedenému takáto spoločnosť prispievala na stravu konateľovi, napr. v sume 4,29 €, potom hodnota stravy (nepeňažná forma) je pre konateľa v súlade s § 5 ods. 7 písm. b) ZDP v nadväznosti na § 2 písm. aa) ZDP oslobodená od dane z príjmov. U zamestnávateľa by v tomto prípade nešlo o daňový výdavok, nakoľko príspevok na stravu konateľovi nebol poskytnutý v súlade s ustanovením § 152 Zákonníka práce (príspevok bol poskytnutý nad rámec Zákonníka práce). Ak by spoločnosť prispievala konateľovi na stravu formou finančného príspevku na stravovanie, tento by bol rovnako poskytnutý nad rámec Zákonníka práce, a pre konateľa by predstavoval zdaniteľný príjem, pričom zamestnávateľ by tento príspevok mohol zahrnúť do daňových výdavkov len v súlade s § 19 ods. 1 ZDP.

Príklad č. 5
Spoločnosť zabezpečuje stravovanie zamestnancov vo svojom vlastnom stravovacom zariadení. Hodnota stravy, ktorou zamestnávateľ prispieva zamestnancom na stravovanie predstavuje 55 % z hodnoty jedla, čo v roku 2023

sú	3,41 €.	Spoločnosť sa so zamestnancami dohodla, že zamestnanci budú za mimoriadnych okolností
príležitostne vykonávať prácu z domu (§ 250b Zákonníka práce) od 10.10.2023 do 31.10.2023. Aj zamestnanci

vykonávajúci prácu z domu majú nárok na zabezpečenie stravovania, a preto zamestnávateľ po zohľadnení všetkých skutočností v súlade s § 152 ods. 6 Zákonníka práce a po dohode so zamestnancami, im poskytol za dni od 10.10.2023 do 31.10.2023 finančný príspevok na stravovanie v sume 3,41 € (časť príspevku zo sociálneho fondu predstavuje sumu 0,19 €). Zamestnávateľ nemal možnosť pre týchto zamestnancov zabezpečiť stravovanie podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce a nemal možnosť im poskytnúť ani stravovacie poukážky. Môže zamestnávateľ na finančný príspevok poskytnutý zamestnancom počas výkonu práce z domu uplatniť postup podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP a uplatniť tento výdavok zamestnávateľa do daňových výdavkov?

Finančný príspevok na stravovanie poskytnutý zamestnancom za dni od 10.10.2023 do 31.10.2023 je poskytnutý podľa § 152 Zákonníka práce, a preto podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP, patrí tento príspevok medzi príjmy oslobodené

od dane z príjmov. Časť finančného príspevku na stravovanie v sume			3,22 €	je daňovým výdavkom podľa § 19
ods. 2 písm. c) piateho bodu ZDP, nakoľko je poskytnutý v súlade s § 152 Zákonníka práce. Časť finančného
príspevku na stravovanie vo výške	0,19 €,	ktorú zamestnávateľ uhrádza zo sociálneho fondu, sa neúčtuje na ťarchu
nákladov (účtuje sa bez vplyvu na výsledok hospodárenia), preto nie je potrebné vykonať žiadnu úpravu výsledku

hospodárenia.

Príklad č. 6
Zamestnancovi, ktorý popri zamestnaní podniká (dosahuje príjmy podľa § 6 ods. 1 ZDP), zabezpečuje v súvislosti s výkonom závislej činnosti zamestnávateľ stravovanie podľa Zákonníka práce. Môže si tento daňovník do daňových výdavkov uplatniť stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP, a to za dni, v ktorých u zamestnávateľa čerpá dovolenku, ak počas týchto dní vykonáva činnosť, z ktorej mu plynú príjmy z podnikania podľa § 6 ods. 1 ZDP?

Ak daňovníkovi počas čerpania dovolenky nevzniká nárok na príspevok na stravovanie podľa Zákonníka práce v súvislosti s výkonom závislej činnosti a nevzniká mu za tieto dni ani nárok na stravné podľa § 19 ods. 2 písm. e) ZDP v súvislosti s podnikateľskou činnosťou vykonávanou v inom mieste ako je jeho pravidelné miesto vykonávania podnikania, potom si za ustanovených podmienok môže za každý odpracovaný deň, v ktorom vykonával podnikateľskú činnosť uplatniť do daňových výdavkov stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP.

Príklad č. 7
Zamestnávateľ právnickej osobe, ktorá mu sprostredkovala stravovacie služby prostredníctvom stravovacích poukážok (vydavateľ stravovacích poukážok) v súlade s § 152 ods. 5 Zákonníka práce, uhradil za sprostredkované služby províziu vo výške 1,95 % z hodnoty stravovacej poukážky. Môže zamestnávateľ zahrnúť túto províziu (poplatok) do daňových výdavkov?

Provízia (poplatok za sprostredkované stravovacie služby) podľa § 152 ods. 5 Zákonníka práce (najviac vo výške 2 % z hodnoty uvedenej na stravovacej poukážke), ktorú zamestnávateľ uhradil vydavateľovi stravovacích poukážok, je daňovým výdavkom zamestnávateľa v súlade s § 17 ods. 19 písm. d) a § 19 ZDP.

Problematika bola riešená v spolupráci s Ministerstvom financií Slovenskej republiky a Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.

Právnická osoba si môže uplatňovať výdavky (náklady) na spotrebované pohonné látky (ďalej len „PHL“) spôsobmi uvedenými v § 19 ods. 2 písm. l) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“).

S účinnosťou od 21. júla 2020 sa zákonom č. 198/2020 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti so zlepšovaním podnikateľského prostredia zasiahnutým opatreniami na zamedzenie šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v čl. XII menil a dopĺňal § 19 ods. 2 písm. l) prvý bod zákona o dani z príjmov a zvýšil sa rozsah výdavkov na spotrebované pohonné látky, ktoré si daňovník môže uplatniť v daňových výdavkoch.

I naďalej platí, že všetky spôsoby preukazovania spotreby PHL uvedené v § 19 ods. 2 písm. l) zákona o dani z príjmov sú rovnocenné a daňovník ich môže použiť pri vlastnom, prenajatom, vypožičanom motorovom vozidle, ako aj pri vozidle obstarávanom formou finančného prenájmu. Právnická osoba sa môže rozhodnúť a vybrať si ten spôsob preukazovania spotreby PHL, ktorý je pre ňu najvhodnejší. Výdavky na spotrebované PHL sú výdavkami, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone o dani z príjmov pri dodržaní definície daňového výdavku uvedeného v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov – t. j. ide o výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom a zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka.

Ak má daňovník viac motorových vozidiel, môže pri jednotlivých motorových vozidlách uplatňovať výdavky na spotrebované PHL rôznym spôsobom podľa bodov 1 až 3 ustanovenia § 19 ods. 2 písm. l) zákona o dani z príjmov.

Upozornenie:
Ak v prípade osobného automobilu – plug-in hybridu dochádza k spotrebe dvoch rôznych PHL – elektriny a benzínu, daňovník nemôže posudzovať spôsob preukazovania spotreby PHL pre každý typ PHL samostatne a uplatňovať daňové výdavky na spotrebované PHL kombinovaním jednotlivých spôsobov podľa bodov 1 až 3 ustanovenia § 19 ods. 2 písm. l) zákona o dani z príjmov.

Spotreba PHL podľa cien platných v čase nákupu PHL prepočítaná spôsobom podľa § 19 ods. 2 písm. l) bodu 1a a 1b zákona o dani z príjmov

V súlade s § 19 ods. 2 písm. l) bodom 1a. zákona o dani z príjmov sa daňovníkovi s účinnosťou od 21. júla
2020 umožňuje preukázateľne vynaložené výdavky (náklady) na spotrebované pohonné látky prepočítať podľa spotreby uvedenej v osvedčení o evidencii alebo v technickom preukaze alebo v doplňujúcich údajoch od výrobcu alebo predajcu zvýšenej o 20%.

Ak sa spotreba v osvedčení o evidencii alebo v technickom preukaze nezhoduje so skutočnou spotrebou PHL alebo sa tam neuvádza daňovník i naďalej môže vychádzať zo spotreby preukázanej dokladom (certifikátom) vydaným osobou, ktorej bolo udelené oprávnenie autorizácie podľa § 23 zákona č. 142/2000 Z. z. o metrológii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Takýmto spôsobom preukazovaná spotreba PHL sa však o 20% už nezvyšuje.

Ak sa právnická osoba rozhodne použiť uvedený spôsob stanovenia daňových výdavkov na PHL daňovník je povinný viesť knihu jázd, výdavky (náklady) je povinný preukázať dokladom o nákupe PHL a prípadná skutočne vyššia spotreba PHL oproti spotrebe vypočítanej podľa § 19 ods. 2 písm. l) bodom 1a zákona o dani z príjmov je nedaňovým výdavkom.

Príklad č. 1 – spotreba podľa technického preukazu zvýšená o 20%
Spoločnosť vlastní osobný automobil, pri ktorom postupuje podľa § 19 ods. 2 písm. l) bodu 1a) zákona o dani z príjmov, spotreba PHL za zdaňovacie obdobie je vo výške 10 462,00 eur, prepočítané podľa TP 8 828,00 eur (zvýšená o 20% je 10 593,60 eur). V akej výške si môže daňovník v danom zdaňovacom období uplatniť spotrebu PHL v daňových výdavkoch?
Odpoveď
Keďže spotreba PHL prepočítaná podľa technického preukazu a zvýšená o 20% je vyššia ako skutočná spotreba, daňovník si môže v daňových výdavkoch uplatniť skutočné náklady na spotrebu PHL vo výške 10 462,00 eur.

Príklad č. 2 – skúšobné cykly
V technickom preukaze sa uvádza spotreba PHL podľa skúšobného cyklu WLTP aj NEDC. Ktorý cyklus má daňovník pri prepočte spotreby PHL použiť?
Odpoveď
Vzhľadom na to, že ustanovenie § 19 ods. 2 písm. l) bod 1a) zákona o dani z príjmov odkazuje pri uplatňovaní výdavkov na spotrebované pohonné látky (okrem iných zákonom vymedzených možností) na spotrebu uvedenú v osvedčení o evidencii, avšak nedefinuje, či sa má jednať o spotrebu podľa skúšobného cyklu NEDC alebo podľa skúšobného cyklu WLTP, je na rozhodnutí daňovníka, či pri uplatňovaní výdavkov na spotrebované pohonné látky podľa § 19 ods. 2 písm. l) bod 1a) zákona o dani z príjmov uplatní spotrebu podľa skúšobného cyklu NEDC alebo podľa skúšobného cyklu WLTP.

Príklad č. 3 – spotreba
V osvedčení o evidencii vozidla sa uvádzajú rôzne spotreby pohonných látok – v meste, mimo mesta, kombinovaná spotreba, vysoká, stredná, nízka. Ktorú z týchto spotrieb si môže daňovník zvoliť?
Odpoveď
Daňovník by mal v súlade s § 19 ods. 2 písm. l) bod 1a) ZDP nadväzne na znenie § 2 písm. i) ZDP pri uplatňovaní výdavkov (nákladov) na spotrebované pohonné látky použiť spotrebu uvedenú v osvedčení o evidencii pre cyklus, v ktorom je vozidlo prevádzkované, resp. kombinovanú spotrebu.

Príklad č. 4 – „prelitrovanie“
Spoločnosť vlastní osobný automobil, pri ktorom je spotreba určená na základe dokladu od osoby, ktorej bolo udelené oprávnenie autorizácie podľa osobitného predpisu; spotreba v roku 2022 je vo výške 8 156,44 eur. Môže daňovník aj takúto spotrebu od 21. júla 2022 zvýšiť o 20%?
Odpoveď
Ak daňovník vychádza zo spotreby preukázanej dokladom (certifikátom) vydaným osobou, ktorej bolo udelené oprávnenie autorizácie podľa § 23 zákona č. 142/2000 Z. z. o metrológii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, takýmto spôsobom preukazovaná spotreba PHL sa o 20% už nezvyšuje. Daňovník si v roku 2022 v daňových výdavkoch môže uplatniť spotreby PHL v plnej výške 8 156,44 eur.

Príklad č. 5 – platnosť „prelitrovania“
Spoločnosť uplatňuje vyššiu spotrebu pohonných látok, ktorú preukazuje dokladom vydaným osobou, ktorej bolo udelené oprávnenie autorizácie podľa osobitného predpisu. Môže túto vyššiu spotrebu uplatňovať počas celého zdaňovacieho obdobia, ak: Odpoveď
V obidvoch prípadoch daňovník môže vyššiu spotrebu pohonných látok uplatňovať počas celého zdaňovacieho obdobia.

Príklad č. 6 – pokladničný doklad z ERP
Právnická osoba stratila originál pokladničného dokladu z elektronickej registračnej pokladnice (ERP) alebo z pokladnice e-kasa klient o nákupe PHL. Môže od predávajúceho PHL žiadať vytlačenie kópie pokladničného dokladu z dôvodu evidencie v účtovníctve?
Odpoveď
Nie. Podľa § 4 ods. 2 písm. b) 11. bod zákona č. 289/2008 Z. z. ERP musí umožňovať vytlačenie iba jedného originálu pokladničného dokladu a dokladu podľa písmena a) ôsmeho bodu uvedeného zákona so súčasným záznamom kópie do prevádzkovej pamäte alebo na vhodné dátové médium, pričom kópia originálu pokladničného dokladu môže byť vytlačená, ale nesmie obsahovať ochranný znak.
Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z. podnikateľ je povinný po zaevidovaní tržby v ERP alebo v pokladnici ekasa klient odovzdať kupujúcemu iba pokladničný doklad (originál), a to len po prijatí tržby za predaný tovar alebo za poskytnutú službu. Iný doklad o prijatí tržby podnikateľ nesmie kupujúcemu odovzdať. Uvedené platí aj v prípade, keď sa kupujúci dožaduje vystavenia náhradného dokladu o zaplatení z dôvodu straty vydaného pokladničného dokladu.

V prípade nákladných automobilov a pracovných mechanizmov je v súlade s § 19 ods. 2 písm. l) bodom 1b. zákona o dani z príjmov možné uplatňovať spotrebu PHL podľa spotreby preukázanej vlastným vnútorným aktom riadenia. Pri tvorbe internej smernice na daňové účely je možné primerane vychádzať z Oznámenia MF SR č. 8092/2000-72 o spôsobe stanovenia výšky daňového výdavku na spotrebu pohonných látok motorového vozidla určeného na prepravu desať a viac osôb, motorového vozidla určeného na nákladnú dopravu a motorového vozidla určeného na špeciálne použitie uverejnené vo Finančnom spravodajcovi č. 12/2000 (ďalej len „Oznámenie MF SR“).

Uvedené však platí len vtedy, ak sa daňovník pri týchto automobiloch a mechanizmoch nerozhodol uplatniť spotrebu PHL podľa § 19 ods. 2 písm. l) bodu 1a. zákona o dani z príjmov – t. j. nerozhodol sa uplatniť spotrebu zvýšenú o 20% oproti spotrebe uvedenej v osvedčení o evidencii alebo v technickom preukaze alebo v doplňujúcich údajoch od výrobcu alebo predajcu, resp. spotrebu preukázanú dokladom vydaným osobou, ktorej bola udelená autorizácia podľa osobitného predpisu.


Spotreba PHL na základe satelitného sledovania pohybu vozidla (§ 19 ods. 2 písm. l) bod 2 zákona o dani z príjmov)

Tento spôsob preukazovania spotreby PHL daňovník môže použiť iba v prípade, ak vozidlo je vybavené jednotkou satelitného sledovania pohybu vozidla, ktorá zaznamenáva všetky vykonané jazdy a zároveň aj spotrebu PHL.

Upozornenie:
Ak jednotka satelitného sledovania pohybu vozidla nesleduje aj spotrebu PHL, daňovník nemôže použiť tento spôsob preukazovania spotreby PHL.

Daňovník preukazuje výdavky na spotrebované PHL dokladmi o nákupe PHL, evidenciou jázd a spotrebou PHL z prístrojov satelitného systému sledovania prevádzky vozidiel. Právnická osoba v tomto prípade neprepočítava spotrebu PHL podľa osvedčenia o evidencii alebo podľa technického preukazu a uplatňuje preukázané výdavky na spotrebované PHL do výšky spotreby vykázanej z prístrojov satelitného systému sledovania prevádzky vozidiel, t. j. do daňových výdavkov sa uzná aj prípadná zdokumentovaná nadspotreba vozidla.

Príklad č. 7 – nákladné a osobné motorové vozidlo
Daňovník inštaloval GPS systém do nákladných a osobných motorových vozidiel. Je daňovým výdavkom spotreba PHL na základe satelitného sledovania pohybu vozidla a spotreby vykázanej GPS aj pre nákladné aj pre osobné motorové vozidlá?
Odpoveď
Podľa § 19 ods. 2 písm. l) druhého bodu zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami sú výdavky (náklady) na spotrebované PHL na základe dokladov o nákupe PHL najviac do výšky vykázanej z prístrojov satelitného systému sledovania prevádzky vozidiel. Výdavky podľa tohto ustanovenia je možné uplatniť ako pri osobných motorových vozidlách, tak aj pri nákladných motorových vozidlách.


Paušálne výdavky na spotrebované PHL (§ 19 ods. 2 písm. l) bod 3 zákona o dani z príjmov)

Ak sa daňovník rozhodne pre tento spôsob uplatňovania výdavkov (nákladov) na spotrebované PHL, do daňových výdavkov si môže uplatniť výdavky (náklady) na spotrebované PHL vo forme paušálnych výdavkov do výšky 80% z celkového preukázateľného nákupu PHL za príslušné zdaňovacie obdobie primeraného počtu najazdených kilometrov podľa stavu tachometra na začiatku a na konci príslušného zdaňovacieho obdobia pre každé motorové vozidlo samostatne.

Pri uplatňovaní paušálnych výdavkov na spotrebu PHL daňovník nie je povinný viesť knihu jázd, neprepočítava spotrebu PHL podľa technického preukazu alebo osvedčenia o evidencii vozidla, ale je povinný preukázať stav tachometra vozidla na začiatku a na konci príslušného zdaňovacieho obdobia, ako aj nákup PHL dokladmi o ich nákupe zaúčtovanými v účtovníctve daňovníka.

Upozornenie:
Ak daňovník uplatňuje výdavky na spotrebu PHL v paušálnej výške 80 % z celkového preukázaného nákupu PHL, nie je tým automaticky deklarované, že toto motorové vozidlo využíva na podnikanie len na 80%. Uplatňovanie výdavkov (nákladov) na spotrebované PHL týmto spôsobom nemá vplyv na uplatňovanie ostatných ustanovení zákona o dani z príjmov súvisiacich s používaním motorových vozidiel.

Príklad č. 8 – paušálne výdavky na spotrebované PHL
Právnická osoba má v majetku 5 osobných motorových vozidiel a v roku 2022 na základe dokladov o nákupe PHL zaúčtovala náklady na spotrebu PHL v celkovej výške 27 680 eur, čo zodpovedá primeranému počtu najazdených kilometrov podľa stavu tachometrov na začiatku a na konci príslušného zdaňovacieho obdobia.
Motorové vozidlá používa výlučne na podnikanie a uplatňuje spôsob podľa § 19 ods. 2 písm. l) tretieho bodu zákona o dani z príjmov. Ako vyplní daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby?
Odpoveď
Ak daňovník uplatňuje § 19 ods. 2 písm. l) tretí bod zákona o dani z príjmov, daňovým výdavkom sú náklady na spotrebu PHL vo výške 80% z celkového preukázateľného nákupu PHL, t .j. 22 144 eur. Zvyšných 20% vo výške 5 536 eur je nedaňovým výdavkom, ktorý spoločnosť uvedie ako položku zvyšujúcu výsledok hospodárenia na r. 3 Tabuľky A – Položky, ktoré nie sú daňovými výdavkami (k r. 130 II. časti daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby).

Príklad č. 9 – primeraný počet najazdených kilometrov
Čo znamená primeraný počet najazdených kilometrov pri uplatňovaní paušálnych výdavkov na spotrebované PHL a ako ho daňovník preukazuje na daňové účely?
Odpoveď
Zákon o dani z príjmov definíciu pojmu primeraný počet najazdených kilometrov neobsahuje.
Správca dane má možnosť preveriť správnosť takto vykazovanej spotreby PHL daňovníka, napr. môže skúmať počet najazdených kilometrov primerane k podnikateľskej činnosti daňovníka v nadväznosti na spotrebu vykazovanú v minulých zdaňovacích obdobiach a pod.

Príklad č. 10 – zmena spôsobu uplatnenia výdavkov na spotrebu PHL
Je možné v priebehu zdaňovacieho obdobia meniť spôsoby uplatnenia výdavkov na spotrebované PHL? Napríklad časť roka bude daňovník uplatňovať výdavky na spotrebované PHL vo forme paušálnych výdavkov a časť roka prepočítané podľa spotreby uvedenej v technickom preukaze?
Odpoveď
Zo znenia ustanovenia § 19 ods. 2 písm. l) bodu 3 zákona o dani z príjmov vyplýva, že tento spôsob spotreby PHL môže daňovník uplatniť do daňových výdavkov len za celé zdaňovacie obdobie.

Príklad č. 11 – nákladný automobil
Je možné uplatniť paušálne výdavky na spotrebu PHL aj pri nákladných automobiloch?
Odpoveď
Výdavky na spotrebované PHL vo forme paušálnych výdavkov môže daňovník uplatniť aj na nákladné automobily.

Príklad č. 12 – uplatnenie DPH pri nákupe PHL v prípade motorového vozidla, ktoré daňovník využíva výlučne na podnikateľské účely
Daňovník (platiteľ DPH) používa v súvislosti s podnikateľskou činnosťou motorové vozidlo, na ktoré si uplatňuje paušálne výdavky na spotrebu PHL vo výške 80 % z celkového preukázaného nákupu PHL. Pri nákupe PHL mu vzniká nárok na odpočítanie DPH z nakúpených PHL iba do výšky paušálnych výdavkov, nakoľko nemôže preukázať rozsah použitia pohonných látok na účely svojho podnikania a na iný účel ako na podnikanie. Môže časť DPH, na ktorú mu nevznikol nárok na odpočítanie, zahrnúť do daňových výdavkov?
Odpoveď
Nakoľko DPH prislúcha k výdavkom na spotrebované PHL, ktoré nie sú daňovým výdavkom, nie je daňovým výdavkom podľa § 21 ods. 2 písm. i) zákona o dani z príjmov ani časť DPH, na ktorú daňovníkovi nevznikol nárok na jej odpočítanie podľa zákona o DPH.

Príklad č. 13 – motorové vozidlo obstarané v priebehu roka
Právnická osoba obstarala v marci 2022 kúpou motorové vozidlo, ktoré využíva výlučne na podnikateľské účely. Môže v roku 2022 uplatniť výdavky na spotrebované PHL vo forme paušálnych výdavkov podľa § 19 ods. 2 písm. l) tretieho bodu zákona o dani z príjmov?
Odpoveď
Áno, môže, pričom stav tachometra uvedie v čase, kedy auto nadobudla do vlastníctva..

Právnická osoba pri uplatňovaní výdavkov na spotrebované PHL do daňových výdavkov postupuje podľa § 19 ods. 2 písm. l) bodu 3 zákona o dani z príjmov aj vtedy, ak ako zamestnávateľ poskytne motorové vozidlo svojmu zamestnancovi (§ 2 písm. aa) zákona o dani z príjmov) na používanie na služobné a aj súkromné účely. Do daňových výdavkov si môže uplatniť náklady (výdavky) na spotrebované PHL len v pomernej výške, v akej zamestnanec využíva poskytnuté motorové vozidlo zamestnávateľom v súvislosti s podnikaním tohto zamestnávateľa, najviac však do výšky 80 % z celkového preukázateľného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie. Výdavky na spotrebované pohonné látky na súkromné km zamestnanca nie sú daňovým výdavkom spoločnosti.

Príklad č. 14 – uplatnenie paušálnych výdavkov na spotrebu PHL
Právnická osoba má v majetku spoločnosti niekoľko motorových vozidiel, pričom niektoré z nich používa výlučne na podnikateľskú činnosť a niektoré z nich poskytla zamestnancom aj na súkromné používanie. V týchto prípadoch daňovník ako zamestnávateľ zdaňuje zamestnancovi nepeňažný príjem vo výške 1 % zo vstupnej ceny vozidla v súlade s § 5 ods. 3 písm. a) zákona o dani z príjmov. Ako si môže uplatňovať paušálne výdavky na spotrebu PHL, ak motorové vozidlo využíva Odpoveď
Ak daňovník využíva motorové vozidlo výlučne na podnikanie, môže si do daňových výdavkov zahrňovať paušálne výdavky na spotrebu PHL vo výške 80 % z celkového preukázaného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie primeraného počtu najazdených kilometrov podľa stavu tachometra na začiatku a na konci zdaňovacieho obdobia.
Ak daňovník využíva motorové vozidlo na podnikanie na 80 %, môže si do daňových výdavkov zahrnúť paušálne výdavky na spotrebu PHL vo výške 80 % z celkového preukázaného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie primeraného počtu najazdených kilometrov podľa stavu tachometra na začiatku a na konci zdaňovacieho obdobia.
Ak však daňovník využíva motorové vozidlo na podnikanie na 50 %, do daňových výdavkov si môže zahrnúť paušálne výdavky na spotrebu PHL vo výške 50 % z celkového preukázaného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie primeraného počtu najazdených kilometrov podľa stavu tachometra na začiatku a na konci zdaňovacieho obdobia.

Spotreba pohonných látok u elektromobiloch

V prípade elektromobilov je pohonnou látkou elektrická energia.

Elektromobil môže daňovník nabíjať: Ak sa v technickom preukaze alebo osvedčení o evidencii elektromobilov neuvádza spotreba, ale len výkon, daňovník môže preukazovať spotrebu elektrickej energie:

• vlastným meraním (pri ktorom si daňovník musí viesť knihu jázd) – spotreba preukázaná na základe vlastnej internej smernice, ktorou sa preukáže skutočná spotreba a postup, akým bola táto spotreba zistená. Pri tomto spôsobe určenia spotreby elektrickej energie je potrebné na účely správneho zistenia výšky daňového výdavku sledovať skutočnú spotrebu elektrickej energie a viesť osobitné záznamy spotreby elektrickej energie v prepočte na 100 km jazdy. Pri vlastnom meraní spotreby elektrickej energie je možné primerane použiť aj postup stanovený v Oznámení MF SR.
• alebo meračom (zabudovaným priamo vo vozidle), prostredníctvom ktorého by sa dal zistiť presný odber kWh elektrickej energie.

Najbezpečnejším a najrýchlejším spôsobom pre domáce nabíjanie elektromobilu je domáca nabíjačka na elektromobil – tzv. wallbox, z ktorých väčšina má aj doplnkové funkcie – vedia napr. zobrazovať štatistiky o spotrebe energie, povoliť nabíjanie len oprávneným osobám po identifikácii, či monitorovať nabíjací proces na diaľku.

V praxi často dochádza k situáciám, že obchodná spoločnosť – zamestnávateľ nakúpi wallboxy a následne po dohode so zamestnancami ich umiestni v ich súkromných priestoroch. Spôsob účtovania nabíjania elektromobilov postupy účtovania špecificky neupravujú. Pri účtovaní spotreby elektrickej energie sa vychádza zo zásady preukázateľnosti a oprávnenosti vzniku nákladov, pričom postup účtovania je potrebné zapracovať do vnútorných predpisov spoločnosti. Ak doklad od dodávateľa energie na dodávku spotrebovanej elektrickej energie pri nabíjaní elektromobilu cez wallbox je vystavený na spoločnosť, takto spotrebovaná energia sa účtuje na účte 502 – spotreba energie. Ak doklad od dodávateľa elektrickej energie je vystavený na zamestnanca, tak spoločnosť účtuje o náhrade za spotrebu elektrickej energie pri nabíjaní elektromobilu cez wallbox pre zamestnanca, ktorá musí byť dohodnutá zmluvne, ak chce zamestnávateľ o tejto skutočnosti účtovať. Takáto náhrada sa účtuje na účte 548 – ostatné náklady na hospodársku činnosť súvzťažne so záväzkom voči zamestnancovi.

Výdavky (náklady) na spotrebovanú elektrickú energiu sa posudzujú podľa § 19 ods. 2 písm. l) zákona o dani z príjmov pri dodržaní základných princípov pre uplatnenie daňových výdavkov podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov.

Za účelom splnenia všeobecnej definície daňového výdavku podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov odporúčame, najmä s ohľadom na splnenie podmienky preukaznosti a vecnej súvislosti vzniknutých nákladov so zdaniteľným príjmom, využiť všetky možné technické riešenia pre kontrolu oprávnenia osoby použiť wallbox na nabíjanie elektromobilu len v súvislosti so služobným elektromobilom (napr. vybudovanie samostatného elektromeru, osobitnej prípojky so samostatným prúdovým istením v rozvádzacej skrini, aktivácia prostredníctvom autentifikačnej čipovej karty vystavenej k jednotlivému elektromobilu, inštalácia softvérového merača, z ktorého je možné získať informáciu o počte nabíjaní, množstve spotrebovanej elektrickej energie, dátume a čase začatia a ukončenia nabíjania).

Pomernú časť výdavkov (nákladov) na spotrebované pohonné látky (elektrickú energiu), ktorá nebola využitá na prevádzkovanie elektromobilu za účelom dosiahnutia, zabezpečenia a udržania zdaniteľných príjmov zamestnávateľa, nie je možné považovať za jeho daňový výdavok podľa § 21 ods. 1 písm. i) zákona o dani z príjmov s výnimkou, ak bola hodnota tohto plnenia zdanená ako zdaniteľný príjem zo závislej činnosti (zamestnanecký benefit) jednotlivých zamestnancov podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) zákona o dani z príjmov.

Príklad č. 15 – spotreba PHL pri plug-in hybride

Právnická osoba je vlastníkom osobného automobilu – plug-in hybridu, pri ktorom dochádza k spotrebe dvoch rôznych PHL – elektriny a benzínu. Tento osobný automobil je vybavený aj prístrojom satelitného systému sledovania prevádzky vozidla na meranie spotreby benzínu. Daňovník predmetné vozidlo používa výlučne na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie svojich zdaniteľných príjmov. Možno v rámci jedného zdaňovacieho obdobia a jedného plug-in hybridného osobného automobilu kombinovať dva rôzne spôsoby uplatňovania daňových výdavkov na spotrebované PHL, a to pri PHL, ktorou je benzín, využiť spôsob podľa § 19 ods. 2 písm.
l) bodu 2 zákona o dani z príjmov a pri PHL, ktorou je elektrina, využiť spôsob podľa § 19 ods. 2 písm. l) bodu 1 podbodu 1a zákona o dani z príjmov ?
Odpoveď
Nie. Daňové výdavky podľa § 19 ods. 2 písm. l) bodu 1 podbodu 1a a bodu 2 zákona o dani z príjmov na spotrebované PHL a spôsob ich preukazovania sa vzťahujú na vozidlo ako také. Ak vozidlo využíva na svoj pohon dva druhy PHL, daňovník nemôže samostatne posudzovať spôsob preukazovania spotreby PHL pre každý typ PHL, a teda nemôže v rámci jednej jazdy vykonanej plug-in hybrid vozidlom uplatňovať daňové výdavky na spotrebované PHL kombinovaním spôsobov podľa bodu 1 podbodu 1a a bodu 2 v § 19 ods. 2 písm. l) zákona o dani z príjmov. Toto nie je zmyslom predmetného ustanovenia. Daňovník môže preukazovať rôznym spôsobom spotrebu PHL v prípade, ak má viac vozidiel využívaných na podnikanie a pri každom vozidle si určí iný spôsob preukazovania spotreby PHL.
V prípade, že satelitný spôsob sledovania jázd a spotreby nie je možné využiť pri elektrickom pohone, daňovník môže postupovať len podľa § 19 ods. 2 písm. l) bodu 1 podbodu 1a zákona o dani z príjmov a spotrebu podľa satelitu pri benzínovom pohone môže použiť len ako podklad k celkovému vyúčtovaniu evidencie jazdy podľa § 19 ods. 2 písm. l) bodu 1 podbodu 1a ZDP. Daňovník môže uplatňovať daňové výdavky na spotrebované PHL u PHEV aj podľa § 19 ods. 2 písm. l) bodu 3 ZDP.


Vypracovalo: Finančné riaditeľstvo SR
Centrum podpory pre dane
August 2023

Obsah

Úvod
1. diel Rozsah a podmienky stravovania zamestnancov podľa Zákonníka práce
2. diel Zdaniteľnosť príspevku na stavovanie zamestnanca 3. diel Daňové výdavky Príloha


Úvod

Zákonom č. 416/2021 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, sa s účinnosťou od 01.01.2022 zaviedla nová úprava týkajúca sa oslobodenia príspevku na stravovanie zamestnanca a zahrnutia stravného do daňových výdavkov daňovníka s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZDP“).

Finančné riaditeľstvo SR v rokoch 2022 a 2023 na zabezpečenie jednotného postupu pri posúdení zdaniteľnosti príjmu zamestnanca a uplatnení výdavkov (nákladov) na stravovanie do daňových výdavkov podľa ZDP vydalo metodické pokyny k zdaniteľnosti príspevku na stravovanie zamestnanca, k zahrnutiu príspevku na stravovanie zamestnanca do daňových výdavkov zamestnávateľa a k zahrnutiu stravného do daňových výdavkov daňovníka s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP do daňových výdavkov tohto daňovníka na obdobia:
Vzhľadom na zvýšenie sumy stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín od 01.06.2023, ktorá má vplyv, okrem iného aj na maximálny možný príspevok zamestnávateľa na jedlo ustanovený osobitnými predpismi, Finančné riaditeľstvo SR opätovne aktualizovalo vyššie uvádzaný metodický pokyn 27/DZPaU/2022/MP. V metodickom pokyne 15/DZPaU/2023/MP je použitá suma stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín 7,30 €, ustanovená opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 171/2023 Z. z. o sumách stravného (ďalej len „Opatrenie o sumách stravného“).

Prehľad jednotlivých súm, potrebných k správnemu posúdeniu zdaniteľnosti príspevku na stravovanie zamestnanca, k zahrnutiu príspevku na stravovanie zamestnanca do daňových výdavkov zamestnávateľa a k zahrnutiu stravného do daňových výdavkov daňovníka s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP platných od 01.01.2022 je uvedený v nasledujúcej tabuľke.



1. diel Rozsah a podmienky stravovania zamestnancov podľa Zákonníka práce

V súlade s § 152 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti; túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny, a voči zamestnancom, ktorým poskytuje účelovo viazaný finančný príspevok na stravovanie (ďalej len „finančný príspevok na stravovanie“). Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.

Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na zabezpečenie stravovania alebo poskytnutie finančného príspevku na stravovanie má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť ďalšie stravovanie alebo poskytnúť ďalší finančný príspevok na stravovanie (§ 152 ods. 2 Zákonníka práce).

V súlade s § 152 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Príspevok podľa prvej vety sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor (rovnako možno postupovať aj v prípade zaokrúhľovania iných príspevkov na stravu, ktoré zamestnávateľ vypočíta v súlade s § 152 Zákonníka práce). Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu.

Pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, sa cenou jedla rozumie hodnota stravovacej poukážky. Hodnota stravovacej poukážky musí predstavovať najmenej 75 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného. Zamestnávateľ poskytuje stravovaciu poukážku v elektronickej forme; to neplatí, ak použitie stravovacej poukážky v elektronickej forme zamestnancom počas pracovnej zmeny na pracovisku alebo v jeho blízkosti nie je možné (§ 152 ods. 4 Zákonníka práce).

Pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby prostredníctvom stravovacích poukážok, je výška poplatku za sprostredkované stravovacie služby maximálne 2 % z hodnoty uvedenej na stravovacej poukážke (§ 152 ods. 5 Zákonníka práce).

V súlade s § 152 ods. 6 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie v sume podľa § 152 ods. 8 Zákonníka práce, ak
Zamestnávateľ, ktorý nezabezpečuje stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, ak nejde o prípady podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce, je povinný umožniť zamestnancom výber medzi zabezpečením stravovania prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo poskytnutím finančného príspevku na stravovanie. Zamestnanec je viazaný svojím výberom počas 12 mesiacov odo dňa, ku ktorému sa výber viaže. Podrobnosti výberu a realizácie povinnosti zamestnávateľa zabezpečovať stravovanie alebo poskytovať finančný príspevok na stravovanie na základe výberu môže zamestnávateľ ustanoviť vo vnútornom predpise. Zamestnávateľ na základe výberu zamestnanca zabezpečuje zamestnancovi stravovanie prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo poskytuje zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie v sume podľa § 152 ods. 8 Zákonníka práce. Do uskutočnenia výberu zo strany zamestnanca zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancovi stravovanie prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo mu poskytuje finančný príspevok na stravovanie v sume podľa § 152 ods. 8 Zákonníka práce (§ 152 ods. 7 Zákonníka práce).
Suma finančného príspevku na stravovanie je suma, ktorou zamestnávateľ prispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa § 152 ods. 3 prvej vety Zákonníka práce, najmenej však 55 % minimálnej hodnoty stravovacej poukážky podľa § 152 ods. 4 Zákonníka práce. Ak zamestnávateľ neprispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, suma finančného príspevku na stravovanie je najmenej 55 % minimálnej hodnoty stravovacej poukážky podľa § 152 ods. 4 Zákonníka práce, najviac však 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného. Okrem sumy podľa prvej vety alebo druhej vety zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi príspevok podľa osobitného predpisu (§ 152 ods. 8 Zákonníka práce). Zamestnávateľ môže po prerokovaní so zástupcami zamestnancov
a) upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie počas dovolenky, prekážok v práci, alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci,
b) umožniť stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom,
c) rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, a ktorým bude prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce (§ 152 ods. 9 Zákonníka práce).

2. diel Zdaniteľnosť príspevku na stravovanie zamestnanca

V súlade s § 5 ods. 7 písm. b) ZDP v znení účinnom od 01.01.2022 je od dane z príjmov oslobodená: Podľa citovaného ustanovenia ZDP rozlišujeme, či zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi stravovanie v nepeňažnej forme (hodnota stravy) alebo v peňažnej forme (finančný príspevok na stravovanie).

V súlade s § 2 písm. aa) ZDP sa na účely tohto zákona za zamestnanca považuje daňovník s príjmami zo závislej činnosti (§ 5 ZDP) prijatými od platiteľa týchto príjmov, t. j. prijatými od zamestnávateľa.

Poznámka: Ak zamestnávateľ prispieva zamestnancovi na stravu (nepeňažná forma), potom oslobodenie hodnoty stravy je upravené v § 5 ods. 7 písm. b) ZDP a na toto nepeňažné plnenie nie je možné uplatniť oslobodenie od dane podľa § 5 ods. 7 písm. o) ZDP. Na hodnotu nepeňažného plnenia, alebo jeho časti nemožno uplatniť oslobodenie podľa § 5 ods. 7
písm. o) ZDP, a to ani vtedy, ak by zamestnávateľ vynaložené prostriedky na stravovanie neuplatnil ako výdavky (náklady) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov.

Zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi stravovanie v nepeňažnej forme, napr.:
Pri zabezpečení stravovania na pracovisku alebo v rámci stravovania zabezpečovaného prostredníctvom iných subjektov (nepeňažná forma), hodnota stravy už nie je od 01.01.2022 pre zamestnanca v plnej sume oslobodená od dane z príjmov. Pri zabezpečení stravovania takouto formou je v § 5 ods. 7 písm. b) ZDP, pri hodnote stravy, ktorú možno oslobodiť od dane z príjmov, odkaz na hodnotu ustanovenú osobitným predpisom. Osobitným predpisom je napr. § 152 Zákonníka práce.

Povinný príspevok zamestnávateľa, ktorým prispieva zamestnancovi na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce je limitovaný. Je to suma najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde a o zmene a doplnení zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o SF“). Zamestnávateľ v rámci svojej sociálnej politiky poskytuje zamestnancom zo sociálneho fondu príspevok na stravovanie nad rozsah ustanovený osobitnými predpismi [§ 7 ods. 1 písm. a) zákona o SF].

Znamená to, že zamestnávateľ podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, je povinný v súlade s platným opatrením o sumách stravného prispievať na stravovanie max. sumou 4,02 € a okrem uvedenej sumy môže poskytnúť príspevok na stravovanie zamestnancov zo sociálneho fondu, pričom príspevok zo sociálneho fondu nie je limitovaný.

Špecificky je výška príspevku na stravovanie ustanovená aj v iných predpisoch, ktorými sú:
- zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov,
- zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
- zákon č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
- zákon č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov,
- zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poznámka: Uvedené osobitné predpisy upravujú povinnosť pre zamestnávateľa poskytovať príspevok na stravovanie vo výške 65% ceny teplého jedla, ktorý nesmie presiahnuť 65 % sumy stravného poskytovaného pri služobnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného; a príspevok podľa zákona o SF, ak tieto osobitné predpisy neustanovujú inak.

Z vyššie uvedeného vyplýva, ak zamestnávateľ, napr. v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce poskytuje svojim zamestnancom stravovanie formou teplého jedla alebo poskytnutím stravovacích poukážok (papierová alebo elektronická stravovacia poukážka), potom pre zamestnanca [§ 2 písm. aa) ZDP], je podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP oslobodený len max. limitovaný príspevok na stravovanie t. j. 4,02 € + príspevok zo sociálneho fondu (bližšie v príklade č. 1 prílohy tohto metodického pokynu).

Poznámka: Na účely oslobodenia príspevku na stravovanie zo sociálneho fondu nie je rozhodujúci zdroj tvorby sociálneho fondu.

Ustanovenie § 5 ods. 7 písm. b) ZDP nemožno uplatniť na hodnotu stravy, ktorú zamestnávateľ poskytne zamestnancovi po pracovnej zmene a mimo spotreby na pracovisku, napr. teplé jedlo poskytnuté po pracovnej zmene zamestnancovi počas firemných večierkov, športových hier.

Poznámka: Ak zamestnávateľ vyšle zamestnanca na pracovnú cestu, voči tomuto zamestnancovi nemá povinnosť zabezpečiť stravovanie podľa § 152 Zákonníka práce. Zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí cestovná náhrada. Cestovná náhrada poskytnutá v súvislosti s výkonom závislej činnosti do výšky, na ktorú vznikne zamestnancovi nárok podľa osobitných predpisov [napr. zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o CN")] je vylúčená z predmetu dane v súlade s § 5 ods. 5 písm. a) ZDP, okrem vreckového poskytovaného pri zahraničnej pracovnej ceste.
V súlade s § 5 ods. 5 písm. a) ZDP je z predmetu dane vylúčená aj hodnota bezplatne zabezpečeného stravovania a hodnota poskytnutých raňajok v rámci ubytovacích služieb na pracovnej ceste zamestnanca.

Ustanovenie § 5 ods. 7 písm. b) ZDP možno aplikovať na finančný príspevok na stravovanie len vtedy, ak tento príspevok je poskytnutý podľa osobitného predpisu, ktorým je napr. § 152 Zákonníka práce.

Finančný príspevok na stravovanie zamestnávateľ poskytuje:
Finančný príspevok na stravovanie sa musí poskytovať za tých istých podmienok, ako stravovacia poukážka, čo sa týka sumy príspevku zo strany zamestnávateľa, jeho výplaty a pod.

Vo všeobecnosti platí, že poskytnutím finančného príspevku nemôže byť zamestnanec zvýhodnený alebo znevýhodnený oproti zamestnancovi, ktorému sa poskytne stravovacia poukážka, a to vo väzbe na Zákonník práce. Ak zamestnávateľ, namiesto stravovacích poukážok poskytne zamestnancom finančný príspevok na stravovanie, potom pri sume finančného príspevku sa vychádza vždy z hodnoty stravovacej poukážky, ktorú zamestnancom poskytoval alebo ktorú naďalej poskytuje tým zamestnancom, ktorí si finančný príspevok nevybrali.

V súlade s § 152 ods. 8 Zákonníka práce, suma finančného príspevku na stravovanie by mala byť rovnaká ako suma, ktorou zamestnávateľ prispieva na stravovaciu poukážku iným zamestnancom [potrebné je brať do úvahy, že musí ísť o porovnateľných zamestnancov (§ 40 ods. 9 Zákonníka práce)]. Súčasne to však musí byť najmenej 3,01 € (55 % z minimálnej hodnoty stravovacej poukážky, t. j. zo sumy 5,48 €) a najviac 4,02 € (55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného) na jednu zmenu.

Poznámka: Uvedené platí hlavne pre finančný príspevok poskytnutý podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce, ak je cena teplého jedla nižšia ako 5,48 €.

Pri hodnote stravovacej poukážky 7,30 €, minimálny príspevok zamestnávateľa je súčasne aj maximálny príspevok, t. j. 4,02 EUR . Ak zamestnávateľ neprispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, suma finančného príspevku na stravovanie musí byť najmenej 3,01 € (55 % zo sumy 5,48 €) a najviac 4,02 € (55 % zo 7,30 €).

Okrem uvedenej sumy zamestnávateľ môže v súlade s § 152 ods. 8 Zákonníka práce prispievať na stravu zamestnancov príspevkom podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom je zákon o SF. Zamestnávateľ v rámci svojej sociálnej politiky poskytuje zamestnancom zo sociálneho fondu príspevok na stravovanie nad rozsah ustanovený osobitnými predpismi [§ 7 ods. 1 písm. a) zákona o SF]. Príspevok na stravovanie zamestnancov nie je týmto zákonom limitovaný, preto, ak je poskytnutý podľa zákona o SF, u zamestnanca je považovaný za príjem oslobodený od dane podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP.

Ustanovenie § 152 Zákonníka práce sa vzťahuje aj na iné osobitné predpisy, ak to osobitné predpisy ustanovujú. V súlade s § 152 ods. 9 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíriť okruh osôb, ktorým zabezpečí stravovanie alebo upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie. Ak by zamestnávateľ zabezpečoval zamestnancom stravovanie poskytovaním stravovacej poukážky, prostredníctvom ktorej si zamestnanec zabezpečí teplé hlavné jedlo a podľa § 152 ods. 9 písm. a) Zákonníka práce po prerokovaní so zástupcami zamestnancov, by upravil podmienky, za ktorých bude týmto zamestnancom poskytovať stravovanie, napr. počas dovolenky, potom zamestnanci majú právo výberu podľa § 152 ods. 7 Zákonníka práce aj pri týchto skutočnostiach, t. j. môžu si vybrať medzi stravovacou poukážkou a finančným príspevkom na stravovanie.
Znamená to, že aj na finančný príspevok na stravovanie, poskytnutý za takýchto podmienok [§ 152 ods. 9 písm. a) a b) Zákonníka práce], možno uplatniť oslobodenie podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP [pri § 152 ods. 9
písm. c) Zákonníka práce nie je možný výber finančného príspevku].
Poznámka: Aplikácia § 152 ods. 9 Zákonníka práce je viazaná v prvom rade na prerokovanie so zástupcami zamestnancov. Ak u zamestnávateľa nepôsobia žiadni zástupcovia zamestnancov, o uvedených skutočnostiach môže podľa § 12 ods. 2 Zákonníka práce rozhodnúť jednostranne (samostatne) aj zamestnávateľ (napr. úprava vo vnútornom predpise).

Nárok na zabezpečenie stravovania osobám činným na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (ďalej len „dohodár“) môže vzniknúť, ak táto osoba má poskytovanie stravovania dohodnuté v konkrétnej dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru [§ 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce] alebo ak zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov podľa § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce rozšíri okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie, o túto skupinu osôb.
Ak zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie poskytovaním stravovacej poukážky, prostredníctvom ktorej si dohodár zabezpečí teplé hlavné jedlo (§ 152 ods. 2 Zákonníka práce), dohodár si môže vybrať medzi stravovacou poukážkou a finančným príspevkom na stravovanie iba v prípade, ak tento dohodár má poskytovanie stravovania dohodnuté v konkrétnej dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru [§ 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce]. Na finančný príspevok na stravovanie, poskytnutý za takýchto podmienok, možno uplatniť oslobodenie od dane podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP.
Ak zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov podľa § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce rozšíri okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie, o dohodárov (dohodári, ktorí nemajú poskytovanie stravovania dohodnuté v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru), pri tejto forme vzniku nároku na stravovanie, dohodári nemajú právo výberu medzi stravovacou poukážkou a finančným príspevkom na stravovanie (majú nárok na stravovanie zabezpečené buď vo vlastnej jedálni zamestnávateľa alebo v jedálni iného subjektu alebo poskytnutím stravovacích poukážok). Finančný príspevok na stravovanie, by v tomto prípade nebol poskytnutý v súlade s ustanovením § 152 Zákonníka práce, a preto by naň nebolo možné uplatniť oslobodenie od dane podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP.

V súlade s § 52 ods. 11 Zákonníka práce, zamestnanec vykonávajúci domácku prácu alebo teleprácu (§ 52 ods. 1 Zákonníka práce) sa nesmie zvýhodniť alebo obmedziť v porovnaní s porovnateľným zamestnancom s miestom výkonu práce na pracovisku zamestnávateľa. Zamestnávateľ je povinný zabezpečiť stravovanie v súlade s § 152 Zákonníka práce aj pre týchto zamestnancov a rovnako je povinný zabezpečovať stravovanie aj pri tzv. inom výkone práce z domácnosti (§ 52 ods. 2 alebo § 250b Zákonníka práce) za podmienok ustanovených v Zákonníku práce.

Nárok na zabezpečenie stravovania má každý zamestnanec, ktorý v rámci ustanovenej pracovnej zmeny odpracoval viac ako štyri hodiny. Uvedená povinnosť zamestnávateľa platí pri výkone práce na pracovisku, ale aj počas domáckej práce, telepráce (§ 52 ods. 1 Zákonníka práce) ako aj pri inom výkone práce z domácnosti (§ 52 ods. 2 alebo § 250b Zákonníka práce). Iný výkon práce z domácnosti (§ 52 ods. 2 alebo § 250b Zákonníka práce) je práca, ktorú zamestnanec vykonáva príležitostne alebo za mimoriadnych okolností so súhlasom zamestnávateľa alebo po dohode s ním z domácnosti zamestnanca za predpokladu, že druh práce, ktorý zamestnanec vykonáva podľa pracovnej zmluvy, to umožňuje. Pri výkone takejto práce nedochádza k zmene miesta výkonu práce v pracovnej zmluve a za splnenia podmienok uvedených v § 152 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný zabezpečiť pre týchto zamestnancov stravovanie.

Za domácnosť zamestnanca sa na účely § 52 ods. 1 a 2 Zákonníka práce považuje dohodnuté miesto výkonu práce mimo pracoviska zamestnávateľa (§ 52 ods. 3 Zákonníka práce).

Ak zamestnávateľ pre zamestnancov zabezpečuje stravovanie podaním teplého hlavného jedla priamo vo vlastnom stravovacom zariadení a so zamestnancami sa dohodne, že za mimoriadnych okolností budú príležitostne vykonávať prácu z domu (§ 52 ods. 2 alebo § 250b Zákonníka práce), týmto nedochádza k zmene pri zabezpečovaní stravovania. Zamestnávateľ môže zabezpečovať stravovanie aj naďalej vo vlastnom stravovacom zariadení, t. j. priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti. Či je stravovanie zabezpečené v dostatočnej blízkosti bydliska zamestnanca, resp. iného dohodnutého miesta, musí zamestnávateľ posúdiť v každom prípade osobitne, a to podľa skutočných podmienok stravovania u zamestnávateľa. Pokiaľ by takéto stravovanie zamestnanci nemohli využiť a zamestnávateľ pre týchto zamestnancov nemôže zabezpečiť stravovanie podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce formou stravovacej poukážky, môže im poskytnúť finančný príspevok na stravovanie.

Ak zamestnávateľ pre týchto zamestnancov zabezpečoval stravovanie poskytnutím stravovacích poukážok, s účinnosťou od 01.03.2021 má zamestnanec možnosť vybrať si medzi stravovacou poukážkou a finančným príspevkom.

Výkon práce z domácnosti alebo z iného dohodnutého miesta teda neznamená, že zamestnávateľ nemá povinnosť zabezpečenia stravovania podľa § 152 Zákonníka práce.

3. diel Daňové výdavky Podľa § 2 písm. i) ZDP daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka³ alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 ZDP, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t) ZDP, v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.

V súlade s § 19 ods. 1 ZDP, ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu.
Ak výšku výdavku (nákladu) limituje ZDP okrem výdavku (nákladu) vynaloženého zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) ZDP za podmienok ustanovených osobitným predpisom Zákonník práce alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje ZDP v inej výške ako osobitný predpis Zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve , preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v ZDP.

V súlade s § 19 ods. 2 písm. c) piatym bodom ZDP, daňovým výdavkom zamestnávateľa sú aj príspevky zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov, ak sú poskytované za podmienok ustanovených osobitným predpisom. Príspevky na stravovanie, ktoré zamestnávateľ poskytuje zamestnancom (napr. hodnota stravy, finančný príspevok na stravovanie), sú uznaným daňovým výdavkom, len ak sú poskytnuté za podmienok ustanovených v § 152 Zákonníka práce (bližšie v 1. diele tohto metodického pokynu).

V súlade s § 152 ods. 5 Zákonníka práce výška poplatku za sprostredkované stravovacie služby pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby prostredníctvom stravovacích poukážok, je maximálne 2 % z hodnoty uvedenej na stravovacej poukážke.

Takýto poplatok za sprostredkovanie stravovacej služby sa uzná do daňových výdavkov zamestnávateľa až po zaplatení služby v súlade s § 17 ods. 19 písm. d) ZDP.

Zamestnávateľ je v súlade s § 152 Zákonníka práce povinný zabezpečiť zamestnancom stravovanie, ak v priebehu pracovnej zmeny vykonávajú prácu viac ako štyri hodiny, a to najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja v priebehu pracovnej zmeny. Ak pracovná zmena trvá viac ako jedenásť hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť ďalšie stravovanie alebo poskytnúť ďalší finančný príspevok na stravovanie.

Ak zamestnávateľ nezabezpečuje stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, je povinný umožniť zamestnancom výber medzi zabezpečením stravovania prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo poskytnutím finančného príspevku na stravovanie.

Ak zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie v súlade s § 152 ods. 8 Zákonníka práce, a:
Zamestnávateľ môže prispievať na stravu zamestnancov nad rámec príspevkov zamestnávateľa
podľa Zákonníka práce aj zo sociálneho fondu, ktorého použitie upravuje zákon o SF. V súlade s § 5 ods. 1 tohto zákona povinný prídel podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ďalší prídel podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o SF do fondu u zamestnávateľa, ktorého predmet činnosti je zameraný na dosiahnutie zisku, je súčasťou daňových výdavkov zamestnávateľa podľa § 19 ods. 1 ZDP. To znamená, že daňovým výdavkom je len tvorba sociálneho fondu v súlade so zákonom o SF, a nie jeho čerpanie. Pokiaľ zamestnávateľ prispieva na stravovanie zamestnancov zo sociálneho fondu, samotné vyplatenie príspevku zo sociálneho fondu na stravovanie zamestnancov nie je výdavkom (nákladom) zamestnávateľa.

V súlade s § 19 ods. 1 ZDP výdavky (náklady) vynaložené zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa
§ 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) ZDP, je možné zahrnúť do daňových výdavkov aj vtedy, ak presahujú stanovené limity. Príspevok na stravovanie, ktorý poskytne zamestnávateľ v nepeňažnej forme (hodnota stravy poskytovaná zamestnávateľom na spotrebu na pracovisku alebo v rámci stravovania zabezpečovaného prostredníctvom iných subjektov) alebo v peňažnej forme (finančný príspevok na stravovanie) po dojednaní so zamestnancom v sume vyššej ako je jeho maximálna výška podľa Zákonníka práce (nie z prostriedkov sociálneho fondu), ktorý podlieha dani z príjmov zo závislej činnosti zamestnanca ako zamestnanecký benefit, je pre zamestnávateľa daňovým výdavkom. Uznanie zamestnaneckých benefitov v daňových výdavkoch sa aplikuje za podmienky, že boli dojednané v pracovnej zmluve, kolektívnej zmluve alebo internom predpise zamestnávateľa a daňovníkovi zdanené ako príjem zo závislej činnosti. Uvedené ustanovenie je možné aplikovať v prípade, ak príspevky sú hradené nad rámec osobitných predpisov.

Sumy poskytované nad rozsah ustanovený v § 152 Zákonníka práce môžu byť uplatňované ako daňové výdavky zamestnávateľa v súlade s § 19 ods. 1 ZDP, ak boli zamestnancovi zdanené ako zamestnanecký benefit.

Podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP daňovým výdavkom, ktorý je možné uznať len v rozsahu a za podmienok ustanovených v ZDP, je stravné, okrem výdavku na stravu, ktorá bola poskytnutá ako nepeňažné plnenie držiteľom [§ 9 ods. 2 písm. y) ZDP] poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, daňovníka s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku, vo výške 55 % sumy ustanovenej na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu (zákon o CN), ak daňovníkovi súčasne nevzniká nárok na príspevok na stravovanie podľa osobitného predpisu (Zákonník práce, zákon o CN), v súvislosti s výkonom závislej činnosti, alebo daňovník neuplatňuje výdavky (náklady) na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písm. e) ZDP.

Z ustanovenia § 19 ods. 2 písm. p) ZDP vyplýva, že stravné si môže do daňových výdavkov uplatniť len daňovník s tzv. aktívnymi príjmami, t. j. s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP, ak pri týchto príjmoch uplatňuje preukázateľné daňové výdavky, s výnimkou výdavkov na stravu, ktorá bola poskytnutá ako nepeňažné plnenie držiteľom [§ 9 ods. 2 písm. y) ZDP] poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti⁴⁾ .

Ak daňovník spĺňajúci ustanovené podmienky uplatňuje pri príjmoch podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP výdavky percentom z úhrnu týchto príjmov podľa § 6 ods. 10 ZDP, v sumách týchto tzv. paušálnych výdavkov sú zahrnuté všetky daňové výdavky daňovníka okrem zaplateného poistného a príspevkov ⁵⁾, ktoré je daňovník povinný platiť v súvislosti s dosahovaním príjmov podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP, ak toto poistné a príspevky neboli zahrnuté do základu dane v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach. Znamená to, že v tzv. paušálnych výdavkoch je zahrnuté aj stravné tohto daňovníka, preto stravné nie je možné uplatniť naviac, t. j. nad rámec tzv. paušálnych výdavkov.

Za ustanovených podmienok si daňovník s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP môže stravné uplatniť do daňových výdavkov v rozsahu ustanovenom v § 19 ods. 2 písm. p) ZDP, t. j. za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku (aj vrátane prípadných sobôt, nedieľ, resp. dní pracovného pokoja, počas ktorých daňovník vykonáva činnosť, z ktorej dosahuje príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP), vo výške 55 % sumy ustanovenej na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa zákona o CN, čo v nadväznosti na sumu ustanovenú Opatrením o sumách stravného, predstavuje po zaokrúhlení podľa § 47 písm. b) ZDP sumu 4,02 € za každý kalendárny deň odpracovaný daňovníkom s uvedenými príjmami.

Stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP si daňovník s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP nemôže uplatniť do daňových výdavkov za odpracovaný kalendárny deň, za ktorý
V súlade s ust. § 2 písm. i) a § 19 ods. 1 ZDP daňovník s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP uplatňujúci do daňových výdavkov stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP je povinný preukázať, že deň, na ktorý si stravné do daňových výdavkov uplatňuje skutočne odpracoval, t. j., že v tento deň vykonával činnosť, z ktorej dosahuje príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP. Na ustanovenie § 19 ods. 2 písm. p) ZDP nadväzuje ustanovenie § 21 ods. 1 písm. i) ZDP, v súlade s ktorým výdavky na osobnú potrebu daňovníka sa nepovažujú za daňové výdavky, pričom za takéto výdavky na osobnú potrebu sa v zmysle tohto ustanovenia nepovažuje stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP.

Stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP si do daňových výdavkov nemôže uplatniť daňovník pri tzv. pasívnych príjmoch podľa § 6 ZDP, čo sú príjmy z prenájmu podľa § 6 ods. 3 ZDP a príjmy z použitia diela a použitia umeleckého výkonu podľa § 6 ods. 4 ZDP.

Záver

Neoddeliteľnou súčasťou tohto metodického pokynu je príloha, v ktorej sú uvedené praktické príklady k posúdeniu zdaniteľnosti plnenia podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP, poskytnutého zamestnancovi od zamestnávateľa, k zahrnutiu príspevku na stravovanie zamestnanca do daňových výdavkov zamestnávateľa a k zahrnutiu stravného do daňových výdavkov daňovníka s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP.

1) Napr. § 152 Zákonníka práce

2) Zákonník práce

3) Zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve

4) Vzhľadom na to, že nepeňažné plnenie poskytnuté držiteľom vo forme hodnoty stravy poskytnutej poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti na odbornom podujatí (zákon č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov) určenom výhradne na vzdelávací účel, je v súlade s § 9 ods. 2 písm. y) ZDP oslobodené od dane z príjmov fyzickej osoby, nie je možné výdavok (náklad) na takúto stravu považovať za daňový výdavok podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP.

5) Legislatívna skratka poistné a príspevky je zavedená v § 5 ods. 7 písm. e) ZDP, v zmysle ktorého sa za poistné a príspevky považujú poistné na verejné zdravotné poistenie (napríklad zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), poistné na sociálne poistenie (zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení), poistné na sociálne zabezpečenie (zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) a povinné príspevky na starobné dôchodkové sporenie podľa osobitného predpisu alebo poistné a príspevky na zahraničné poistenie rovnakého druhu.

6) V súlade s ust. § 19 ods. 2 písm. e) ZDP daňovými výdavkami sú aj výdavky (náklady) daňovníka s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP na stravovanie, okrem výdavku na stravu, ktorá bola poskytnutá ako nepeňažné plnenie držiteľom [§ 9 ods. 2 písm. y) ZDP] poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, vynaložené v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste, ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva, najviac vo výške, aká je ustanovená pre zamestnancov podľa osobitného predpisu (zákon o CN).


Príloha


Vypracoval: Finančné riaditeľstvo SR Banská Bystrica
Odbor daňovej metodiky
jún 2023



Obrázok 1. Zdaniteľnosť príspevku na stravovanie zamestnanca a daňové výdavky zamestnávateľa

* napr. podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, je zamestnávateľ povinný v súlade s platným opatrením o sumách stravného od 01.06.2023 prispievať na stravovanie max. sumou 4,02 € a okrem uvedenej sumy môže poskytnúť príspevok na stravovanie zamestnancov zo sociálneho fondu, pričom príspevok zo sociálneho fondu nie je limitovaný.


Obrázok 2. Stravné daňovníka s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP uplatňujúceho preukázateľné daňové výdavky [§ 19 ods. 2 písm. p) ZDP]


Príklad č. 1

Zamestnávateľ od 01.06.2023 poskytuje bezodplatne svojim zamestnancom stravovanie na pracovisku podľa odpracovaných pracovných zmien, a to poskytnutím teplého jedla vrátane vhodného nápoja. Hodnota stravy predstavuje na jedného zamestnanca (na jednu zmenu) sumu 5,79 €, ktorá pozostáva z povinného príspevku 4,02 €, príspevku nad limit v sume 1,30 € (nejde o tzv. zamestnanecký benefit podľa internej smernice zamestnávateľa alebo kolektívnej zmluvy ) a príspevku zo sociálneho fondu 0,47 €. Možno hodnotu tejto stravy oslobodiť od dane a uplatniť do daňových výdavkov?

Hodnota poskytnutého teplého jedla vrátane vhodného nápoja je v súlade s § 5 ods. 7 písm. b) ZDP oslobodená od dane maximálne v sume príspevku, ktorý zamestnávateľ poskytol v súlade s § 152 ods. 3 Zákonníka práce, t. j. v sume 4,49 € (povinný príspevok 4,02 € + príspevok zo sociálneho fondu 0,47 €). Zostávajúcu sumu príspevku 1,30 € zamestnávateľ zamestnancovi zdaní. Mzdový list zamestnanca na daňové účely obsahuje okrem iného aj sumy oslobodené od dane, preto zamestnávateľ na mzdovom liste zamestnanca, uvedie nielen zdaniteľný príjem, ale aj hodnotu poskytnutého príspevku na stravovanie, ktorú oslobodil od dane z príjmov.
Zákonník práce v § 152 upravuje povinnosť zamestnávateľa prispieť na stravovanie svojich zamestnancov sumou zodpovedajúcou 55 % hodnoty jedla (stravy), najviac do výšky 55 % stravného, poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného, čo predstavuje príspevok v sume najviac 4,02 € (55 % zo sumy 7,30 €). Daňovým výdavkom zamestnávateľa v súlade s § 19 ods. 2 písm. c) piatym bodom ZDP je suma príspevku na stravovanie poskytnutá v rozsahu podľa § 152 Zákonníka práce, t. j. suma 4,02 €. Ak zamestnávateľ poskytol vyššiu sumu (5,79 €), rozdiel, ktorý presahuje sumu 4,02 € a sumu príspevku zo sociálneho fondu (0,47 €) tzn. suma 1,30 € (5,79 € - 4,02 € - 0,47 €), pokiaľ zamestnávateľ o tomto rozdiele účtuje na ťarchu svojich nákladov, nie je daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa § 21 ods. 1 písm. e) ZDP. Vyplatenie príspevku zo sociálneho fondu na stravovanie zamestnancov vo výške 0,47 € (čerpanie sociálneho fondu), nie je výdavkom (nákladom) zamestnávateľa (daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa § 19 ods. 1 ZDP je tvorba sociálneho fondu v súlade s § 5 ods. 1 zákona o SF).ods. 1 ZDP je tvorba sociálneho fondu v súlade s § 5 ods. 1 zákona o SF).

Príklad č. 2
Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie zamestnancov vo svojom vlastnom stravovacom zariadení. Týmto zamestnancom prispieva na stravovanie v súlade s § 152 ods. 3 Zákonníka práce v sume 1,95 €, čo je 55 % z ceny jedla. Od 01.06.2023 zamestnávateľ zamestnal nových zamestnancov vykonávajúcich domácku prácu (§ 52 ods. 1 Zákonník práce). Vzhľadom na vzdialenosť ich bydliska, nemôžu zamestnanci pri domáckej práci využiť takýto spôsob stravovania, t. j. stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení zamestnávateľa. Zamestnávateľ nebol schopný v takom krátkom čase zabezpečiť pre týchto zamestnancov stravovacie poukážky, preto poskytol zamestnancom finančný príspevok na stravu v minimálnej sume, čo (55 % z minimálnej hodnoty stravovacej poukážky, t. j. zo sumy 5,48 €). Ide o minimálny príspevok zamestnávateľa podľa § 152 ods. 8 Zákonníka práce, ktorý je v tomto prípade vyšší, ako príspevok poskytovaný zamestnancom naďalej sa stravujúcim vo vlastnom stravovacom zariadení zamestnávateľa. Môže zamestnávateľ na hodnotu stravy a na finančný príspevok aplikovať § 5 ods. 7 písm. b) ZDP a zahrnúť ich do daňových výdavkov zamestnávateľa?

Tak, ako hodnota stravy 1,95 € je poskytnutá v ustanovenej sume podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, aj finančný príspevok na stravovanie v sume 3,01 € je poskytnutý zamestnancom v súlade s § 152 Zákonníka práce, a preto zamestnávateľ pri obidvoch príspevkoch aplikuje § 5 ods. 7 písm. b) ZDP.
Pokiaľ zamestnávateľ prispieva zamestnancom na stravovanie sumou 1,95 €, čo je 55 % ceny jedla, táto suma je v rozsahu podľa Zákonníka práce (suma najmenej 55 % ceny jedla najviac však na každé jedlo suma 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného, t. j. najviac suma 4,02 €), daňovým výdavkom zamestnávateľa v súlade s § 19 ods. 2 písm. c) piatym bodom ZDP. Ak zamestnávateľ zamestnancom vykonávajúcim domácku prácu poskytuje finančný príspevok v sume 3,01 €, aj túto sumu, ktorá je poskytovaná v rozsahu podľa Zákonníka práce, môže zamestnávateľ zahrnúť do daňových výdavkov v súlade s § 19 ods. 2 písm. c) piatym bodom ZDP.

Príklad č. 3
Zamestnávateľ od 01.06.2023 všetkým zamestnancom prispieva na stravu, a to poskytnutím finančného príspevku v sume 6,49 €, ktorá pozostáva z nasledujúcich súm:
- 4,02 €, ktorá predstavuje sumu podľa § 152 Zákonníka práce,
- 0,19 €, tzv. zamestnanecký benefit poskytnutý podľa vnútorného predpisu zamestnávateľa,
- 0,56 €, ktorá predstavuje použitie prostriedkov sociálneho fondu,
- 1,72 €, ktorá predstavuje plnenie (tzv. benefit) podľa kolektívnej zmluvy.
Môže zamestnávateľ finančný príspevok v sume 6,49 € oslobodiť od dane podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP a zahrnúť ho do daňových výdavkov zamestnávateľa?

Finančný príspevok na stravovanie zamestnancov je oslobodený od dane, ak je poskytnutý v súlade s § 152 Zákonníka práce. V súlade s týmto ustanovením zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi finančný príspevok v sume 4,02 €, čo je 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného a finančný príspevok zo sociálneho fondu v sume 0,56 €. Znamená to, že len časť finančného príspevku v sume 4,58 € môže zamestnávateľ podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP oslobodiť od dane z príjmov a zostávajúcu sumu finančného príspevku 1,91 € zamestnancovi zdaní. Zamestnávateľ zamestnancovi zdaní finančný príspevok poskytovaný nad ustanovený limit, ktorý sa skladá zo sumy 0,19 € (suma prevyšujúca 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného) a finančný príspevok poskytnutý v sume 1,72 €, ktorý je síce poskytnutý v súlade s kolektívnou zmluvou, ale kolektívna zmluva nie je osobitným predpisom.
Finančný príspevok na stravovanie zamestnancov je daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 2 písm. c) piateho bodu ZDP, ak je poskytnutý v súlade s § 152 Zákonníka práce, čo v danom prípade, keď zamestnávateľ poskytuje všetkým zamestnancom finančný príspevok v sume 4,02 € znamená, že daňovým výdavkom zamestnávateľa je finančný príspevok najviac v sume 4,02 €, ktorá zodpovedá 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa Opatrenia o sumách stravného.
Daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa § 19 ods. 1 ZDP je tvorba sociálneho fondu v súlade s § 5 ods. 1 zákona o SF. Samotné vyplatenie príspevku zo sociálneho fondu na stravovanie zamestnancov vo výške 0,56 € (čerpanie sociálneho fondu), nie je výdavkom (nákladom) zamestnávateľa.
Poskytnuté zamestnanecké benefity - suma finančného príspevku poskytnutého nad stanovený limit vo výške 0,19 € podľa internej smernice zamestnávateľa a finančný príspevok poskytnutý v sume 1,72 € podľa kolektívnej zmluvy, ktoré sú zdaniteľným príjmom zamestnanca, môže zamestnávateľ zahrnúť do daňových výdavkov v zmysle § 19 ods. 1 ZDP.

Poznámka: Zákonník práce v § 152 neustanovuje pravidlá o preukázateľnosti použitia finančného príspevku na stravovanie, a preto zamestnávateľ nemá povinnosť a ani právo od zamestnanca požadovať predkladanie dokladov o nákupe stravy.

Príklad č. 4
Zamestnávateľ od 01.06.2023 niektorým zamestnancom zabezpečuje stravovanie prostredníctvom stravovacích poukážok a niektorým zamestnancom poskytuje finančný príspevok na stravu. V súlade s § 152 ods. 9 Zákonníka práce po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíril okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, a to o konateľa a spoločníka. Konateľ a spoločník si vybrali, aby im zamestnávateľ poskytol finančný príspevok na stravu. Môže zamestnávateľ finančný príspevok poskytnutý konateľovi a spoločníkovi v sume 4,02 € oslobodiť od dane podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP a uplatniť ho do daňových výdavkov zamestnávateľa?

Čo sa týka rozšírenia okruhu osôb v súlade s § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce o konateľa a spoločníka, tento okruh osôb nemá právo výberu, a zamestnávateľ má pre tieto osoby povinnosť zabezpečiť stravovanie buď vo vlastnej jedálni alebo v jedálni iného subjektu, alebo poskytnutím stravovacích poukážok. Finančný príspevok na stravovanie poskytnutý konateľovi a spoločníkovi nie je poskytnutý v súlade s ustanovením § 152 Zákonníka práce, preto naň nemožno aplikovať § 5 ods. 7 písm. b) ZDP.
Finančný príspevok poskytnutý konateľovi a spoločníkovi nad rámec § 152 Zákonníka práce, nie je daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa § 19 ods. 2 písm. c) piateho bodu ZDP. Finančný príspevok poskytnutý týmto osobám, ktorý je ich zdaniteľným príjmom, je daňovým výdavkom zamestnávateľa len za podmienok určených v § 19 ods. 1 ZDP.

Poznámka: Na účely Zákonníka práce zamestnávateľom je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch. Pri posudzovaní možnosti rozšíriť okruh osôb o konateľa na účely § 152 Zákonníka práce je potrebné rozlišovať to, či konateľ pre spoločnosť zabezpečuje prácu konateľa na základe pracovnoprávneho vzťahu alebo bez pracovnoprávneho vzťahu a či spoločnosť zamestnáva alebo nezamestnáva aj inú osobu v pracovnoprávnom vzťahu. Ak by spoločnosť nezamestnávala žiadnu osobu v pracovnoprávnom vzťahu, nepovažovala by sa na účely Zákonníka práce za zamestnávateľa, a preto by nemala možnosť postupovať podľa § 152 ods. 9 Zákonníka práce. Ak by aj napriek uvedenému takáto spoločnosť prispievala na stravu konateľovi, napr. v sume 4,02 €, potom hodnota stravy (nepeňažná forma) je pre konateľa v súlade s § 5 ods. 7 písm. b) ZDP v nadväznosti na § 2 písm. aa) ZDP oslobodená od dane z príjmov. U zamestnávateľa by v tomto prípade nešlo o daňový výdavok, nakoľko príspevok na stravu konateľovi nebol poskytnutý v súlade s ustanovením § 152 Zákonníka práce (príspevok bol poskytnutý nad rámec Zákonníka práce). Ak by spoločnosť prispievala konateľovi na stravu formou finančného príspevku na stravovanie, tento by bol rovnako poskytnutý nad rámec Zákonníka práce, a pre konateľa by predstavoval zdaniteľný príjem, pričom zamestnávateľ by tento príspevok mohol zahrnúť do daňových výdavkov len v súlade s § 19 ods. 1 ZDP.

Príklad č. 5
Spoločnosť zabezpečuje stravovanie zamestnancov vo svojom vlastnom stravovacom zariadení. Hodnota stravy, ktorou zamestnávateľ prispieva zamestnancom na stravovanie predstavuje 55 % z hodnoty jedla, čo v roku 2023 sú 3,20 €. Spoločnosť sa so zamestnancami dohodla, že zamestnanci budú za mimoriadnych okolností príležitostne vykonávať prácu z domu (§ 250b Zákonníka práce) od 10.06.2023 do 30.06.2023. Aj zamestnanci vykonávajúci prácu z domu majú nárok na zabezpečenie stravovania, a preto zamestnávateľ po zohľadnení všetkých skutočností v súlade s § 152 ods. 6 Zákonníka práce a po dohode so zamestnancami, im poskytol za dni od 10.06.2023 do 30.06.2023 finančný príspevok na stravovanie v sume 3,20 € (časť príspevku zo sociálneho fondu predstavuje sumu 0,19 €). Zamestnávateľ nemal možnosť pre týchto zamestnancov zabezpečiť stravovanie podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce a nemal možnosť im poskytnúť ani stravovacie poukážky. Môže zamestnávateľ na finančný príspevok poskytnutý zamestnancom počas výkonu práce z domu uplatniť postup podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP a uplatniť tento výdavok zamestnávateľa do daňových výdavkov?

Finančný príspevok na stravovanie poskytnutý zamestnancom za dni od 10.06.2023 do 30.06.2023 je poskytnutý podľa § 152 Zákonníka práce, a preto podľa § 5 ods. 7 písm. b) ZDP, patrí tento príspevok medzi príjmy oslobodené od dane z príjmov. Časť finančného príspevku na stravovanie v sume 3,01 € je daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 2 písm. c) piateho bodu ZDP, nakoľko je poskytnutý v súlade s § 152 Zákonníka práce. Časť finančného príspevku na stravovanie vo výške 0,19 €, ktorú zamestnávateľ uhrádza zo sociálneho fondu, sa neúčtuje na ťarchu nákladov (účtuje sa bez vplyvu na výsledok hospodárenia), preto nie je potrebné vykonať žiadnu úpravu výsledku hospodárenia.

Príklad č. 6
Zamestnancovi, ktorý popri zamestnaní podniká (dosahuje príjmy podľa § 6 ods. 1 ZDP), zabezpečuje v súvislosti s výkonom závislej činnosti zamestnávateľ stravovanie podľa Zákonníka práce. Môže si tento daňovník do daňových výdavkov uplatniť stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP, a to za dni, v ktorých u zamestnávateľa čerpá dovolenku, ak počas týchto dní vykonáva činnosť, z ktorej mu plynú príjmy z podnikania podľa § 6 ods. 1 ZDP?

Ak daňovníkovi počas čerpania dovolenky nevzniká nárok na príspevok na stravovanie podľa Zákonníka práce v súvislosti s výkonom závislej činnosti a nevzniká mu za tieto dni ani nárok na stravné podľa § 19 ods. 2 písm. e) ZDP v súvislosti s podnikateľskou činnosťou vykonávanou v inom mieste ako je jeho pravidelné miesto vykonávania podnikania, potom si za ustanovených podmienok môže za každý odpracovaný deň, v ktorom vykonával podnikateľskú činnosť uplatniť do daňových výdavkov stravné podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP.

Príklad č. 7
Zamestnávateľ právnickej osobe, ktorá mu sprostredkovala stravovacie služby prostredníctvom stravovacích poukážok (vydavateľ stravovacích poukážok) v súlade s § 152 ods. 5 Zákonníka práce, uhradil za sprostredkované služby províziu vo výške 1,95 % z hodnoty stravovacej poukážky. Môže zamestnávateľ zahrnúť túto províziu (poplatok) do daňových výdavkov?

Provízia (poplatok za sprostredkované stravovacie služby) podľa § 152 ods. 5 Zákonníka práce (najviac vo výške 2 % z hodnoty uvedenej na stravovacej poukážke), ktorú zamestnávateľ uhradil vydavateľovi stravovacích poukážok, je daňovým výdavkom zamestnávateľa v súlade s § 17 ods. 19 písm. d) a § 19 ZDP.

Problematika bola riešená v spolupráci s Ministerstvom financií Slovenskej republiky a Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky vydalo dňa 17.5.2023 Opatrenie č. 171/2023, ktorým od 1. júna 2023 ustanovilo sumy stravného podľa § 5 ods. 2 a § 8 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o cestovných náhradách) nasledovne:
Sumy stravného stanovené pre zamestnancov podľa zákona o cestovných náhradách ovplyvňujú aj výšku daňových výdavkov fyzickej osoby s príjmami podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o dani z príjmov), a to v týchto prípadoch:

Príspevky na stravovanie zamestnancov - § 19 ods. 2 písm. c) 5. bod zákona o dani z príjmov
Daňovými výdavkami sú podľa § 19 ods. 2 písm. c) piateho bodu zákona o dani z príjmov príspevky na stravovanie zamestnancov poskytované podľa § 152 Zákonníka práce, najviac však do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách, čo predstavuje maximálnu sumu príspevku na jedno jedlo od 1.6.2023 vo výške 4,02 eura


Cestovné náhrady pri pracovných cestách zamestnancov - § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov Podľa § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami sú cestovné náhrady zamestnancov do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa zákona o cestovných náhradách. Podľa § 5 ods. 1 zákona o cestovných náhradách zamestnancovi patrí stravné za každý kalendárny deň pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom. Suma stravného je ustanovená v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej cesty je rozdelený na 3 časové pásma. Od 1.6.2023 môže daňovník zahrňovať do daňových výdavkov stravné pri pracovnej ceste zamestnanca v sumách stanovených pre jednotlivé časové pásma, a to

Výdavky na vlastné stravovanie fyzickej osoby vykonávajúcej podnikateľskú alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť v inom mieste, ako je miesto , v ktorom činnosť pravidelne vykonáva (na tzv. pracovnej ceste) - § 19 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov

Výdavky daňovníka – fyzickej osoby vykonávajúcej podnikateľskú alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť, ktorá dosahuje príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov, vynaložené v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste, ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva, možno do daňových výdavkov zahrňovať najviac vo výške ustanovenej podľa zákona o cestovných náhradách. Od 1.6.2023 môže daňovník s príjmami z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov zahrňovať do daňových výdavkov sumy stravného pri tzv. pracovných cestách vo výške stanovenej pre jednotlivé časové pásma rovnako, ako pri pracovných cestách zamestnancov, teda

Výdavky na vlastné stravovanie daňovníka vykonávajúceho podnikateľskú alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť v mieste, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva - § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov
Daňovník vykonávajúci podnikateľskú alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť dosahujúci príjem podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov môže uplatňovať do daňových výdavkov aj výdavky na vlastné stravovanie za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku v mieste svojho pravidelného výkonu práce vo výške 55 % sumy ustanovenej na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách, ak mu súčasne nevznikol nárok na príspevok na stravovanie v súvislosti so závislou činnosťou, alebo daňovník neuplatnil výdavky na stravovanie v súvislosti s jeho pracovnou cestou. Od 1.6.2023 môže daňovník uplatniť do daňových výdavkov výdavky na vlastné stravovanie vo výške 4,02 eura za každý kalendárny deň odpracovaný daňovníkom.



Vypracovalo: Finančné riaditeľstvo SR