Odpočet DPH - obozretnosť daňového subjektu
Rozhodnutie NSS SR č. 10Sžfk1/2020 zo dňa 28. októbra 2021 vo veci AGAMA PLUS spol. s r. o.vs. Finančné riaditeľstvo SR.
Najvyšší súd 8Sžf/19/2015
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Kataríny Benczovej, v právnej veci žalobcu: BK a SPOL, s.r.o., so sídlom Zvolenská 83, 984 01 Lučenec, právne zastúpeného: JUDr. Peter Petrík, advokát so sídlom Komenského 14419/18D, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/211461/2014/14003 zo dňa 05. mája 2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/135/2014-67 zo dňa 27. novembra 2014, jednohlasne, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/135/2014-67 zo dňa 27. novembra 2014 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
I.
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo ,,prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/211461/2014/14003 zo dňa 05.05.2014. Napadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č.9601401/5/497112/2014/SrP zo dňa 07.02.2014, ktorým podľa § 68 ods. 6 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňoví poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako ,,zákon č. 563/2009 Z. z.“) žalobcovi určil rozdiel na dani z pridanej hodnoty (ďalej len ,,DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2012 v sume 41.250 eur, nepriznal nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2012 v sume 41.739,79 eura a znížil nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2012 zo sumy 41.739,79 eura na sumu 489,79 eura. Na základe zistení daňovou kontrolou u žalobcu dospel k záveru, že kontrolovaný daňový subjekt porušil ustanovenia § 43 a § 49 až § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), teda ustanovenia o oslobodení od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu, o uplatnení práva na odpočítanie dane za nákup tovaru v tuzemsku i Smernicu 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie dane z nákupu tovaru od dodávateľa KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o., majúc za to, že zmluvy na nákup a predaj tovaru boli uzatvorené účelovo a žalobca nemohol nevedieť, že sa zúčastňuje na fakturačných dodávkach tovarov v reťazci obchodníkov so žulou.
V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že z ustálenej judikatúry súdov nesporne vyplýva, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovaru a služieb zaťažuje daňový subjekt. Samotné formálne preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami, nie je postačujúce. To, že doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.
V predmetnej veci daňový subjekt disponoval formálne dokladmi o zdaniteľnom obchode. Dodanie tovaru jeho odberateľom potvrdili aj zástupcovia odberateľov.
Táto skutočnosť nebola sporná.
Správca dane nespochybnil samotný nákup a následný predaj tovaru, napriek tomu nepriznal odpočítanie dane s prihliadnutím na okolnosti veci, keď zdaniteľné plnenia boli vykonané iba s cieľom získať daňovú výhodu bez iného podnikateľského účelu. S týmto záverom sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, aký podnikateľský účel sledovala ním vykonávaná podnikateľská činnosť. Aj podľa stanoviska krajského súdu v danom prípade chýba hospodárska kauza, chýba podnikateľský účel zdaniteľného plnenia a možno uzavrieť, že hospodárska činnosť žalobcu bola vykonávaná iba s cieľom získať daňovú výhodu. Žalobca nedisponoval vlastnými skladovacími priestormi, nemal zamestnancov, pričom tovar sa premiestňoval od jeho dodávateľa priamo jeho odberateľom. Absentuje konkrétny obsah podnikateľskej činnosti žalobcu na deklarovanom zdaniteľnom obchode. Záver daňových orgánov teda plne korešponduje so záverom rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C-255/02 Halifax plc., v zmysle ktorého je možné odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa zistia objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitie práva, o ktoré ide v prípade, ak zdaniteľné plnenia sú vykonávané iba s cieľom získať daňovú výhodu. Súd má za to, že v predmetnom konaní boli dostatočne preukázané objektívne skutočnosti pre vyvodenie záveru o zneužití práva. Neobstojí tvrdenie žalobcu, že nevedel o umelom charaktere zdaniteľných obchodov vytvorených za účelom získania daňovej výhody s cieľom uplatniť právo na odpočítanie dane a čerpať nadmerný odpočet cez svoju spoločnosť, prípadne cez spoločnosti zapojené v reťazci dodávateľov a odberateľov. Nasvedčuje tomu spôsob nákupu a následného predaja tovaru, obsah podnikateľskej činnosti žalobcu, keď v uvedenom prípade nedochádzalo k nejakej konečnej spotrebe, k nejakému spracovaniu tovaru a podobne.
Krajský súd tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. Afs 61/2008 zo dňa 27.11.2008, podľa ktorého právo nárokované platiteľom dane by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie, než práve získanie nároku na odpočítanie dane. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, nemožno považovať inak, len za zneužitie objektívneho daňové práva. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5Sžf/97/2009 poukázal na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasným základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí.
Ak takéto vedomosti evidentne chýbajú, potom ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu.
Pri správe daní, na čo správne poukázal žalovaný vo svojom stanovisku k žalobe, platí prejednávacia zásada, preto správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa. Správca dane iba prejednáva dôkazy predložené platiteľom. Dôkazná povinnosť je na strane platiteľa v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. a je vecou daňového subjektu, ako a či si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov.
Krajský súd poukázal na závery z rozsudku Súdneho dvora C-440/04 Recolta Recycling SPRL, z ktorého vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť právo na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť.
Rozhodnutie žalovaného a správcu dane je plne súladné aj so Smernicou Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006. Zákon o DPH určuje, kedy vzniká právo na odpočítanie dane a za akých podmienok je možné daň odpočítať. Z prílohy č. 6 (Zoznam prebraných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie) zákona o DPH vyplýva, že v Zozname je Šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, ktorá bola nahradená v novej štruktúre a v jazykovo upravenej podobe s účinnosťou od 01.01.2007 Smernicou Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (označovaná aj ako DPH smernica). DPH smernica v podstate nahradila Šiestu smernicu bez podstatných zmien významu jednotlivých ustanovení.
Krajský súd vzhľadom na uvedené dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov a konštatoval, že námietky žalobcu uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného, ako aj preskúmavané rozhodnutie bolo v súlade so zákonom, a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,O.s.p.“) zamietol.
O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
II.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca namietal, že v rámci podnikania nemohol získať také vedomosti a informácie o jeho obchodných partneroch aké mohli získať žalovaný a súd. Obchodní partneri žalobcu vykazovali všetky znaky, že sú solídnymi a prosperujúcimi firmami. S ohľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie v zmysle § 220 O.s.p. tak, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušuje v celom rozsahu a žalovaného zaväzuje na náhradu trov konania.
III.
Žalovaný sa vyjadril k podanému odvolaniu s tým, že sa stotožňuje s právnym posúdením veci v rozsudku krajského súdu a námietky žalobcu považuje za neopodstatnené.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“, „odvolací súd“ alebo ,,NS SR“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech a rozsudok krajského súdu je vecne správny.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1 a 2 O.s.p.).
V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.).
Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania.
Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo – na základe včas podaného odvolania žalovaného – preskúmať, či prvostupňový súd vecne správne rozhodol, keď žalobu zamietol.
Z obsahu súdneho a administratívneho spisu odvolací súd zistil, že Daňový úrad Banská Bystrica vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012, ktorá bola začatá dňa 12.06.2012 a ukončená Protokolom č. 9601401/5/35029/2014/SrP dňa 10.01.2014. Kontrolou bolo zistené, že daňový subjekt odpočítal DPH z faktúr od dodávateľa KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. z nákupu tovaru - leštené výrobky z prírodného kameňa (žula), a to na základe faktúry č. 2012058 zo dňa
07.03.2012 DPH vo výške 12.000 eur, faktúry č. 2012067 zo dňa 16.03.2012 DPH vo výške 14.040 eur a faktúry č. 2012078 zo dňa 27.03.2012 DPH vo výške 15.210 eur. Správca dane neuznal odpočítanie dane z týchto faktúr spolu vo výške 41.250 eur v dôsledku zisteného porušenia § 43 a §§ 49 až 51 zákona o DPH. Konateľ spoločnosti bol oboznámený so skutočnosťami zistenými pri výkone daňovej kontroly na DPH. Daňový subjekt sa k zisteniam uvedeným v Protokole v určenej lehote zákonným spôsobom nevyjadril. Následne správca dane začal vyrubovacie konanie, v ktorom vyhodnotil vykonané dôkazy a vydal rozhodnutie č. 9601401/5/497112/2014/SrP zo dňa 07.02.2014, ktoré bolo žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného č. 1100301/1/211461/2014/14003 zo dňa 05.05.2014 potvrdené.
Z vyjadrenia konateľa žalobcu J. B. vyplynulo, že žalobca obchoduje dlhodobo s partnermi, s ktorými sa navzájom poznajú. Tovar nakupuje od dodávateľa KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. a tento predáva zahraničným obchodným partnerom v Českej republike -
EUROCOO, a.s., Praha a J.K. CONSULT, s.r.o., Praha. Tovar odoberajú jeho odberatelia priamo od jeho dodávateľa, zo skladu dodávateľa, v ktorom je uskladnený, keďže žalobca nemá skladové priestory, mechanizmy ani zamestnancov, ktorí by mohli zabezpečiť naskladnenie a vyskladnenie tovaru.
Tovar je vyrábaný spoločnosť KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. vo vlastnej réžii z nakúpeného prírodného kameňa od dodávateľa MEAT, s.r.o., Bratislava.
Dodávateľ KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. obchoduje so spoločnosťou J.K. CONSULT, s.r.o., Skalica, kde je jediný konateľ spoločník Ing. J. K., ktorý je zároveň aj jediný konateľ a
spoločník odberateľa žalobcu spoločnosti J.K. CONSULT, s.r.o., Praha. Jediný člen predstavenstva spoločnosti EUROCOO, a.s., Praha M. D. spolupracuje so spoločnosťou
J.K. CONSULT, s.r.o., Skalica. Odberateľ žalobcu EUROCOO, a.s., Praha, ako aj odberateľ J.K. CONSULT, s.r.o., Praha tovar uskladňuje v prenajatých priestoroch spoločnosti ESA, s.r.o. a následne predáva tovar spoločnosti M. H. Societe Anonyme, Republika Seychelles.
Tovar je následne podhodnotene predávaný spoločnosti SONEX BUSSINES INC. USA a ďalej spoločnosti LAMAC d.o.o. Srbsko.
Konateľ odberateľa spoločnosti J.K. CONSULT, s.r.o., Praha Ing. J. K. je občanom SR a jediný člen predstavenstva druhého odberateľa spoločnosti EUROCOO, a.s., Praha M. D. je taktiež občanom SR. Spoločnosť EUROCOO, a.s. má zriadený účet v SR a tovar nakupuje výhradne od slovenských dodávateľov.
Z odpovedí, ktoré získal správca dane na základe požiadania o medzinárodnú výmenu informácií od Českej finančnej správy tiež vyplýva, že obidvaja českí odberatelia potvrdili dodanie tovaru.
Z bankových výpisov a pokladničných dokladov bolo správcom dane zistené, že faktúry za tovar prijatý v roku 2012 neboli celkom uhradené. Úhrady sa týkali len prijatých faktúr za predchádzajúce zdaňovacie obdobia rokov 2010 a 2011.
Žalovaný napadnuté rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia zákona o DPH, konkrétne § 8 ods. 1 písm. a/ prvá veta, § 13 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 1 písm. c/, § 19 ods. 1, § 43 ods. 1, § 43 ods. 5, § 49 ods. 1, § 51 ods. 1 písm. a/, § 71 ods. 2 písm. c/. Zároveň poukázal na zásady uplatňované v daňovom konaní v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., na § 24 ods. 1 a ods. 2 cit. zákona ohľadom vykonávaného dokazovania. Svoje rozhodnutie tiež oprel o vyššie citovanú judikatúru Európskeho Súdneho dvora a DPH Smernicu.
V zákonom stanovenej lehote podal proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného žalobca žalobu. Domáhal sa zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia. Namietal a uvádzal najmä tieto skutočnosti:
Nesúhlasil so záverom daňových orgánov, pretože v daňovej kontrole preukázal, že tovar riadne nadobudol, aj následne predal odberateľovi. Tovar bol riadne uskladnený, pričom predložil okrem predmetných faktúr aj príjemky tovaru, skladovú evidenciu, riadnu účtovnú evidenciu. Namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci a nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov. Rozhodnutie podľa žalobcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a napadnuté rozhodnutie je v rozpore s právnymi predpismi. Vytýkal, že správca dane neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci, presunul rozsah dôkazného bremena tretieho a štvrtého subdodávateľa v obchodných transakciách na žalobcu. Namietal porušenie procesných postupov a zásad uplatňovaných v daňovom konaní, najmä zásady zákonnosti, súčinnosti, voľného hodnotenia dôkazov, rovnosti, primeranosti zaťaženia daňového subjektu a proporcionality.
Poukázal na skutočnosť, že štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy SR, v jej medziach v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon v zmysle článku 2 odsek 2 Ústavy SR, z čoho vyplýva, že daňové orgány môžu vykonať len také úkony, ktoré mu umožňuje vykonať zákon č. 511/1992 Zb., a to spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Daňová kontrola mala byť vykonaná v zmysle príslušných ustanovení zákona o správe daní, najmä v zmysle § 15. Namietal prekročenie zákonom stanovenej lehoty na ukončenie daňovej kontroly, ako aj nečinnosť samotného správcu dane v daňovej kontrole. Namietal porušenie daňového tajomstva, pokiaľ správca dane použil zistenia ohľadom iných daňových subjektov.
Dodávatelia žulovej dlažby jednoznačne preukázali, že tovar žalobcovi dodali, a to nielen formálne na faktúrach, ale aj reálne. Bolo tiež preukázané, že sa riadne uskutočnila doprava predmetného tovaru tak, ako je uvedené v medzinárodných prepravných listoch.
Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12.01.2006 v spojených prípadoch C354/03 a C-484/03, v ktorom Súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ dane nevie, alebo nemôže vedieť.
Žalobca tvrdil, že všetky zákonné podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 51 zákona o DPH boli splnené. Dodanie tovaru bolo vierohodne preukázané. Tovar sklady opustil pri predaji žulovej dlažby pre odberateľa, pričom to potvrdili aj zainteresované subjekty, ako aj prepravca.
Prvostupňový súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.
Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.
Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.
Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH, platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry a
a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,
b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou,
c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu,
d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Najvyšší súd z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstižné sa stotožňuje v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva:
Predmetom tohto konania bolo rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/211461/2014/14003 zo dňa 05.05.2014, ktorým potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601401/5/497112/2014/SrP zo dňa 07.02.2014, ktorým tento podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. žalobcovi určil rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2012 v sume 41.250 eur, nepriznal nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2012 v sume 41.739,79 eura a znížil nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2012 zo sumy 41.739,79 eura na sumu 489,79 eura.
Predmetom súdneho preskúmavacieho konania bolo preveriť zákonnosť žalobcom namietaného procesného postupu správcu dane v súvislosti s výkonom daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na DPH ako i posúdiť mieru prenosu dôkazného bremena na žalobcu vzhľadom na zistený skutkový stav pri preverovaní oprávnenosti uplatneného nároku na odpočet DPH, resp. pri určení daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie marec 2012.
Kľúčovou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z ust. § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z..
Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt – žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (pozri napr. rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/11/2014 a rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/101/2013).
Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.
Čo sa týka rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, najvyšší súd má za to, že žalovaný vykonal riadne dokazovanie podľa § 24 ods. 2 a 4 zákona č. 563/2009 Z. z. nič nezanedbal, pričom žalobca si nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z..
Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov, to znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.
Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotno-právnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa vyššie citovaného ustanovenia § 29 je správca dane povinný, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní či hlásení, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť, či úplnosť povinných evidencií alebo záznamom vedeným daňovým subjektom.
V uvedenej právnej veci správca dane správne vyhodnotil predmetný obchodný prípad v tom smere, že v rámci dokazovania sa nepreukázala podstatná skutočnosť, a to zmysel existencie žalobcu ako podnikateľa a medzičlánku v reťazci podnikateľských subjektov a obchodných transakcií. Zo zápisnice o miestnom zisťovaní č. 9601401/5/1444749/2013/SrP zo dňa 17.04.2012 mal odvolací súd preukázané, že žalobca sa vôbec nesprával pri svojej podnikateľskej činnosti štandardne, dokonca v predmete svojej podnikateľskej činnosti preukázal len veľmi slabé až laické znalosti, svojím ľahostajným prístupom ku skúmaniu podnikateľského prostredia, k realizácii reklamy svojej podnikateľskej činnosti, či akejkoľvek evidencii týkajúcej sa cash flow, či skladových zásob, má odvolací súd skutočne odôvodnené pochybnosti o podnikateľskej činnosti a podnikateľskom účele žalobcu. Žalobca uviedol na otázku, či ako podnikateľ nakupujúci predmetný tovar vie posúdiť jeho kvalitu: ,,Vizuálne, asi tak čím je kameň svetlejší tým je mladší a relatívne lacnejší a čím je kameň tmavší tým je starší a relatívne drahší. Vo všeobecnosti fyzikálno – chemické vlastnosti žuli medzi jednotlivými teritóriami a vekom sú v rozdieloch veľmi malé odchýlky. Toto ja neviem posúdiť z dôvodu, že nemám k dispozícií zariadenia na posúdenie týchto vlastností. Tento materiál je veľmi vhodný na vonkajšie ako aj na vnútorné použitie.“ Na otázku ako preverujú pôvod tovaru, a aké má odberateľ požiadavky súvisiace s preukázaním pôvodu tovaru a akým spôsobom posudzujú odberatelia kvalitu tovaru žalobca odpovedal, že odberateľ dodnes nepožadoval žiadne preukázanie pôvodu a ani certifikáty kvality tovaru. Na otázku správcu dane, či vie ešte o niekom kto na území SR vykonáva dovoz kameňa a dlažby odpovedal žalobca, že o konkurenciu sa stará spoločnosť KLIMEX STONE, s.r.o..
Osobne tento problém nerieši. Na otázku či sú mu známe problémy presadenia sa podnikateľov na slovenskom trhu v oblasti kameňa a dlažby, ako by charakterizoval slovenský trh s touto komoditou žalobca odpovedal, že nie, akurát v rokoch 1996-1999 kedy sám obchodoval s Bulharmi boli problémy s touto komoditou z dôvodu, že bola príliš drahá pre naše územie. Na otázku či má prehľad o svojej konkurencii na Slovensku, a aby vymenoval obchodníkov predávajúcich kameň a dlažbu a aké sú ich prednosti oproti nim žalobca odpovedal, že neskúma svoje prednosti oproti konkurencii. Na otázku aby predložil žalobca správcovi dane cash flow za roky 2010 až 2012 odpovedal žalobca, že cash flow nerobia. Na otázku ako a kde propagovali svoje podnikateľské aktivity – reklama, internet žalobca odpovedal, že nie, nemajú ani webstránky. Sú stará škola, majú radi osobné stretnutia.
Správca dane nespochybnil samotný nákup a následný predaj tovaru, napriek tomu nepriznal odpočítanie dane s prihliadnutím na okolnosti veci, keď zdaniteľné plnenia boli vykonané iba s cieľom získať daňovú výhodu bez iného podnikateľského účelu (presadiť sa na slovenskom, resp. európskom a svetovom trhu, rozširovať okruh odberateľov, získavať stále kvalitnejší tovar za výhodné ceny). Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, aký podnikateľský účel sledovala ním vykonávaná podnikateľská činnosť. Aj podľa odvolacieho súdu v danom prípade chýba hospodárska kauza, chýba podnikateľský účel zdaniteľného plnenia a možno uzavrieť, že hospodárska činnosť žalobcu bola vykonávaná iba s cieľom získať daňovú výhodu. Žalobca sa vôbec nesnažil zorientovať sa na trhu výrobkov z prírodného kameňa, urobiť si adekvátnu reklamu za účelom čo najlepšieho predaja ním ponúkaného tovaru. Absentuje akékoľvek komerčné a konkurenčné správanie žalobcu (chýba dôkaz o spôsobe komunikácie s inými potenciálnymi zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný tovar, spôsobe preverovania množstva a kvality tovaru, spôsobe reklamy). Podľa vyjadrenia konateľa žalobcu p. J. B. žalobca má len jedného dodávateľa spoločnosť KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. a iných ani
neoslovovali, neboli im ponúkané iné dlažby. Žalobca nemá ani minimálne potrebné odborné znalosti o nakupovanom a ponúkanom tovare (o vlastnostiach nakupovaného materiálu, absentujú certifikáty o kvalite a pôvode tovaru, spôsobe použitia, spracovania ... ). Z Ponukových listov (zo dňa: neuvedené) spoločnosti KLIMEX STONE SLOVAKIA, s.r.o. na Mramorovú dlažbu MARRONE a CITTADINO (cena: neuvedená) odvolací súd zistil, že spoločnosť KLIMEX STONE SLOVAKIA, s.r.o. o vydanie certifikátov doposiaľ nežiadala. Odvolací súd poukazuje na uvedenú skutočnosť ako na veľmi neštandardnú vzhľadom na množstvo a hodnotu nakupovaného tovaru, a taktiež potrebu preukázania kvality tovaru odberateľom.
Zmluvy na nákup a predaj leštených výrobkov z prírodného kameňa (žula) žalobca uzatvoril účelovo, aby si mohol uplatniť právo na odpočítanie dane za nákup tovaru v tuzemsku a oslobodenie dane za dodanie tovaru do Českej republiky. Žalobca nedisponoval vlastnými skladovacími priestormi, za roky 2010 až 2012 nemal žiadnych zamestnancov, pričom tovar sa premiestňoval od jeho dodávateľa priamo jeho odberateľom. Dodávateľ žalobcu spoločnosť KLIMEX STONE SLOVAKIA s.r.o. spolupracovala so spoločnosťou J.K.CONSULT, s.r.o., Skalica, v ktorej je jediný konateľ a spoločník J. K., pričom odberateľ žalobcu je spoločnosť J.K. CONSULT, s.r.o., Praha, v ktorej je jediným konateľom a spoločníkom tá istá osoba J. K.. Nič nebránilo jeho odberateľovi spoločnosti J.K.CONSULT Praha, aby nakupoval tovar priamo a lacnejšie (bez 5% marže žalobcu) od žalobcovho dodávateľa spoločnosti KLIMEX STONE SLOVAKIA, s.r.o., keďže takto to robil konateľ spoločnosti p. K. pre spoločnosť J.K.CONSULT, s.r.o. Skalica tiež ako jej konateľ. Absentuje konkrétny obsah podnikateľskej činnosti žalobcu na deklarovanom zdaniteľnom obchode. Právo nárokované platiteľom dane by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. Afs 61/2008 zo dňa 27.11.2008), než práve získanie nároku na odpočítanie dane. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, nemožno považovať inak, len za zneužitie objektívneho daňového práva.
Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5Sžf/97/2009 poukázal na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasným základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne chýbajú, potom ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu.
Obidvaja českí odberatelia žalobcu spoločnosť J.K.CONSULT, s.r.o. Praha a spoločnosť EUROCOO, a.s. Praha tovar uskladňujú v tej istej spoločnosti a predávajú tovar tomu istému odberateľovi spoločnosti M. H. Societe Anonyme, Republika Seychelles. Nie je jasné prečo by uvedený odberateľ nakupoval rovnaký tovar rovnakého pôvodu od dvoch dodávateľov. Stačilo by nakupovanie v potrebnom rozsahu od jedného z nich. Uvedený pochybný zbytočne komplikovaný nákup predmetného tovaru je zároveň bez možného preverenia konečnej spotreby, vzhľadom na skutočnosť že odberatelia následne predávajú tovar spoločnosti M. H. Societe Anonyme, Republika Seychelles.
Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9600401/5/1925524/2012/SršP zo dňa
24.07.2012 vyplýva, že žalobca Protokol o odovzdaní a prevzatí poskytnutej služby písomne nevykonáva, prebieha iba kontrola na konci mesiaca podľa skladových zásob. Odvolací súd vzhliada tento spôsob odovzdania tovaru vzhľadom na množstvo a hodnotu tovaru za prinajmenej neštandardný. Je v záujme predávajúceho, aby mal od nadobúdateľa, resp. odberateľa potvrdené prevzatie tovaru čo do požadovaného rozsahu (kvantity) a kvality.
Zo zápisnice o miestnom zisťovaní č. 9102402/5/2534538/2012/LenA zo dňa 13.09.2012 u daňového subjektu KLIMEX STONE SLOVAKIA, s.r.o. mal súd preukázané, že z predmetných faktúr č. 2012058 zo dňa 07.03.2012 znejúca na sumu 72.000 eur, č. 2012067 zo dňa 16.03.2012 znejúca na sumu 84.240 eur, č. 2012078 zo dňa 27.03.2012 znejúca na sumu 91.260 eur, bola uhradená len čiastočne faktúra č. 2012058 dňa 27.06.2012 v sume 24.400 eur. Ak teda žalobca za predmetný tovar nezaplatil ani kúpnu cenu ani DPH, nemôže si od štátu nárokovať ani jej vrátenie v rámci odpočtu DPH. Ďalej daňový subjekt uviedol, že obstarávateľské faktúry od spoločnosti MEAT, s.r.o. spoločnosťou KLIMEX STONE SLOVAKIA, s.r.o. uhradené neboli. Čiže spoločnosť KLIMEX STONE SLOVAKIA, s.r.o. za dodaný tovar nezaplatila a následne vystavila ďalej faktúry za predmetný tovar žalobcovi, ktorý ich tiež neuhradil úplne, ale odpočet DPH si uplatnil.
Zo zápisnice o miestnom zisťovaní č. 9102402/5/2534538/2012/LenA zo dňa 13.09.2012 u daňového subjektu KLIMEX STONE SLOVAKIA, s.r.o. dlažbu vyrába daňový subjekt vo vlastnej réžii. Prírodný kameň bol nakúpený od spoločnosti MEAT, s.r.o.. Následne boli mramorové dosky opracované na dlažbu vlastnými pracovníkmi aj subdodávateľsky spoločnosťou MEAT, s.r.o. Bratislava. Vlastníkom nehnuteľnosti a skladovacích priestorov je spoločnosť KLIMEX STONE SLOVAKIA, s.r.o., stroje, prístroje a zariadenia sú majetkom spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o., pričom konateľom týchto spoločností je tá istá osoba - pán K.. Služby opracovania sú nepreukázané, chýba základná evidencia prechodu prírodného materiálu mramorových dosiek (kg) do výsledného produktu, ktorým je dlažba (m2).
Odvolací súd k námietke, že žalobca nemohol vedieť o svojich obchodných partneroch uvádza, že dôkazná povinnosť je na strane platiteľa v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. a je vecou daňového subjektu, ako a či si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Z rozsudku Súdneho dvora C-80/11 a C-142/11 z 21.06.2012 vyplýva zamietnutie zo strany daňového orgánu práva na odpočítanie DPH v prípade nezákonného konania osoby, ktorá vystavila faktúru a povinnosť zdaniteľnej osoby ubezpečiť sa o zákonnom konaní (dodržiavaní daňových povinností) osoby vystavujúcej faktúru (dodávateľa, subdodávateľa) a preukázať ho. Súdny dvor predpokladá obozretnosť daňového subjektu, jeho povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby, aby sa tak uistil o jeho spoľahlivosti.
Odvolací súd ďalej poukazuje na závery z rozsudku Súdneho dvora C-440/04 Recolta Recycling SPRL, z ktorého vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť právo na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Súdny dvor v rozhodnutí Halifax definoval jednak zneužitie práva, ako aj podmienky, ktoré postačuje splniť pre záver o zneužití práva. Odvolací súd sa stotožňuje so stanoviskom žalovaného, že pre účely zneužitia práva z hľadiska neuznania odpočítania dane, nie je potrebné dokazovať úmysel platiteľa dane tak, ako je to pri daňových trestných činoch. Odvolací súd má za to, že v predmetnom konaní boli dostatočne preukázané objektívne skutočnosti pre vyvodenie záveru o zneužití práva, neobstojí tvrdenie žalobcu, že nevedel o umelom charaktere zdaniteľných obchodov vytvorených za účelom získania daňovej výhody s cieľom uplatniť právo na odpočítanie dane a čerpať nadmerný odpočet cez svoju spoločnosť, prípadne cez spoločnosti zapojené v reťazci dodávateľov a odberateľov. Nasvedčuje tomu spôsob nákupu a následného predaja tovaru, obsah podnikateľskej činnosti žalobcu, keď v uvedenom prípade nedochádzalo k nejakej konečnej spotrebe, k nejakému spracovaniu tovaru a podobne.
Súd poukázal na to, že pokiaľ daňový subjekt požadoval od štátu vrátenie nadmerného odpočtu, bolo jeho základnou povinnosťou preukázať, že má na vrátenie dane právny nárok a ak daňové orgány spochybnili deklarované zdaniteľné obchody, bolo na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nebolo možné priznať nárok na vrátenie dane.
K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu odvolací súd uvádza, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, v danom prípade nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
Najvyšší súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti rozsudku krajského súdu, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal najvyšší súd ako súd odvolací za to, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a s § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania a odporcovi ich náhrada neprináleží zo zákona.
Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016.
Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.
V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 23. februára 2017
JUDr. Jaroslava F Ú R O V Á, v. r.
predsedníčka senátu
za správnosť vyhotovenia: Dagmar Bartalská
Najvyšší súd Slovenskej republiky
1Sžf/91/2015
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci žalobcu: RONY - TEX s.r.o., IČO: 36 648 221, so sídlom Námestie A. H. Škultétyho č. 734/6, 990 01 Veľký Krtíš, zast.: JUDr. Jozefom Veselým, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Mierová č. 1, 990 01 Veľký Krtíš, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v daňovom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11. júna 2015 č.k. 24S/84/2014-59, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11. júna 2015 č.k. 24S/84/2014-59 p o t v r d z u j e .
Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na finančnom orgáne
Rozhodnutím č. 1100301/1/228172/2014/5003 z 26.05.2014 (ďalej na účely rozsudku „napadnuté rozhodnutie“ – č.l. 9) žalovaný ako odvolací finančný orgán konajúci v zmysle § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej tiež na účely rozsudku „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej na účely rozsudku „správca dane“) č. 9611401/5/295566/2014/Sab z 24.01.2014 (ďalej na účely rozsudku „prvostupňové rozhodnutie“).
Podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.
Prvostupňovým rozhodnutím bol podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku žalobcovi ako platiteľovi dane (viď aj jeho IČ DPH) vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „daň“, resp. „DPH“) za uvedené zdaňovacie obdobie na tom skutkovom základe, že oproti nadmernému odpočtu vykázanému sťažovateľom v daňovom priznaní bola správcom dane po vykonaní daňovej kontroly naopak zistená daňová povinnosť na DPH.
Vyrubenie dane pri aplikácii ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej tiež na účely rozsudku „zák. č. 222/2004 Z.z.“) správca dane odôvodnil tým, že šetrením za príslušné zdaňovacie obdobie boli zistené také skutočnosti a vykonané dôkazy, ktoré odôvodňovali potvrdiť výsledok daňovej kontroly uvedený v protokole z daňovej kontroly
č. 9611401/5/5640184/2013/Sab z 19.12.2013 (ďalej na účely rozsudku len „protokol“).
Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku v citovanom znení správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.
Ďalej z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za vymedzené zdaniteľné obdobie s nasledovným prerokovaním protokolu, pričom uvedenou kontrolou preveroval opodstatnenosť údajov týkajúcich sa uplatneného nároku na odpočítane DPH.
Z daňového spisu záverom vyplýva, že základným dôvodom pre nepriznanie požadovaného nadmerného odpočtu je nesplnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 2 písm. a) [žalobca nepreukázal, že predmetný tovar, resp. službu nadobudol] a § 51 ods. 1 písm. a) [žalobca nepredložil daňovej kontrole faktúru, na základe ktorej by mu vznikol nárok na odpočítanie dane] zák. č. 222/2004 Z.z.
Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Nehodnovernými majú byť podľa správcu dane údaje fakturované na vstupe, ktoré sa týkajú nasledujúcich zdaniteľných obchodov:
a) dodanie tovaru (rôzny textilný tovar a módne doplnky ako napríklad pyžamá, saká, nočné košele, tielka, bundy, pančuchy, plášte, opasky, dáždniky a iné) dodávateľom KEVOLA, s.r.o., Šahy (ďalej na účely rozsudku len „dodávateľ tovaru 1“), za ktorých údajné dodanie vystavil dodávateľ tovaru 1 faktúry č. 4036, č. 4040, č. 4042 a č. 4043,
i) pričom uvedený tovar mal dodávateľ tovaru obdŕžať od svojho subdodávateľa, spoločnosti KALIPO s.r.o.,
b) dodávku tovaru (obdobný tovar ako v prípade dodávateľa tovaru 1) od dodávateľa PORUBIAN, s.r.o., Slovenské Pravno (ďalej na účely rozsudku len „dodávateľ tovaru 2“), za ktorých údajné dodanie vystavil dodávateľ tovaru 2 faktúry č. 4033, č. 4034, č. 4038, č. 4039, č. 4042 ako aj č. 4043.
S prihliadnutím na dôkazy vykonané v zmysle § 24 Daňového poriadku správca dane dospel k záveru, ktorý si osvojil aj žalovaný, že predmetné obchodné transakcie (t.j. zdaniteľné obchody) neboli vytvorené za ekonomickým účelom, ale výlučne s cieľom získania finančnej výhody, ktorá nie je v súlade s cieľom komunitárneho práva.
(chýbajúci odtlačok úradnej pečiatky).
II.
Konanie na prvostupňovom súde
A)
K žalobnému bodu, že po doručení odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaný doručil žalobcovi dve protichodné písomnosti, a to jednak napadnuté rozhodnutie a jednak oznámenie žalovaného z 05.06.2014, krajský súd uviedol, že predmetom preskúmavacieho konania na krajskom súde nie je hore uvedené oznámenie, v ktorom žalovaný konštatoval, že nebude o podanom odvolaní rozhodovať s odôvodnením, že nebolo doručené splnomocnenému zástupcovi žalobcu, a preto je doručenie pre adresáta neúčinné a žalobca sa proti nesprávne doručenému napadnutému rozhodnutiu nemôže odvolať.
Krajskému súdu je ďalej známe, že žalovaný listom z 18.08.2014 predložil napadnuté rozhodnutie tiež Ministerstvu financií Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania s návrhom na jeho zrušenie z dôvodu, že správca dane doručoval prvostupňové rozhodnutie na adresu sídla žalobcu, hoci mal žalobca zástupcu s plnomocenstvom. Uvedené ministerstvo listom z 03.09.2014 žalovanému oznámilo, že dospelo k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je vydané v rozpore so všeobecne záväznými predpismi.
III.
Odvolanie žalobcu/ stanoviská
A)
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 10.08.2015 (č.l. 76) proti napadnutému rozsudku krajského súdu žalobca v súlade s § 205 O.s.p. uviedol nasledujúci odvolací dôvod:
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p./.
Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach Optigen Ltd. (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd. (C-353/03) a Bond House Systems Ltd. (C-484/03), resp. v jeho rozhodnutí vo veci Kittel (C-439/04),
C)
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je v medziach uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení žalobe a o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi námietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), a v takto vymedzenom rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia.
Ďalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 6 Sžo 84/2007, sp.zn. 6 Sžo 98/2008, sp.zn. 1 Sžo 33/2008, sp.zn. 2 Sžo 5/2009, či sp.zn. 8 Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.
V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, je právna otázka, či ním vytýkané pochybenia správcu dane počas vykonávania daňovej kontroly ako aj po jej ukončení sú tak závažného charakteru, že by mali postačovať na zrušenie napadnutého rozhodnutia.
Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero rôznorodých námietok. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkami, ktoré žalobca využil na spochybnenie zákonnosti názorov krajského súdu k postupu správcu dane orgánu smerujúceho k vysloveniu prvostupňového rozhodnutia.
Až po prípadnom vyslovení ich nedôvodnosti súdom vzniká právo žalobcovi na prieskum zákonnosti samotného rozhodnutia (meritórne námietky). Naopak, ak Najvyšší súd dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia žalovaného krajský súd nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok
Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne. Obdobný postup je možné analogicky použiť aj vo vzťahu k argumentácii žalovaného.
Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
K daňovej kontrole:
Na prvom mieste žalobca spochybňoval dĺžku daňovej kontroly vrátane legality jej prerušenia, procesný nezáujem správcu dane o jeho vyjadrenie k protokolu ako aj prípustnosť výpovedí svedkov, ktorí vystupovali ako obvinení v trestnom konaní.
V súvislosti s uvedeným Najvyšší súd zdôrazňuje, že daňová kontrola je zákonom ustanovený prípravný (t.j. zisťovací alebo preverovací) proces správcu dane (viď systematický výklad vychádzajúci zo zaradenia daňovej kontroly do Tretieho dielu [Postup pri daňovej kontrole] Prvej hlavy [Príprava daňového konania] Druhej časti [Činnosti správcu dane] Daňového poriadku) smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu) so zachytením skutkových „de facto“ zistení, ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu. Správca dane na jednej strane počas výkonu daňovej kontroly je oprávnený na ukladanie množstva procesných daňových povinností, čo predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy.
Na druhej strane proces zisťovania, resp. preverovania správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo pravdivosti údajov v nich uvedených na základe dôkazných prostriedkov prostredníctvom vlastnej úvahy je predovšetkým duševným postupom správcu dane, počas ktorého správca dane musí vzhľadom na rôznorodosť preverovaných príjmových činností daňového subjektu prihliadať nielen na vnútroštátne ale aj na dôkazy zadovážené z iných štátov, čo predpokladá aj Smernica Rady 2011/16/EÚ z 15. februára 2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a zrušení smernice 77/799/EHS (uverejnené v Úradnom vestníku EÚ č. L64, dňa 11.3.2011).
Odvolacie námietky týkajúce sa neprimeranej dĺžky trvania daňovej kontroly najmä poukazovali na jej absolútnu dĺžku (od 30.10.2012 v trvaní viac ako 1 rok) v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej na účely rozsudku len „Ústavný súd“) sp.zn. III. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010.
K námietke nečinnosti správcu dane v hore vymedzenom období Najvyšší súd uvádza, že žalovaný už v napadnutom rozhodnutí oprávnene s touto argumentáciou žalobcu nesúhlasil, nakoľko správca dane najmä prostredníctvom iného správcu dane preveroval na základe dožiadania skutočnosti týkajúce sa realizácie zdaniteľných obchodov u dodávateľa tovaru 1. Na základe informácií získaných z dožiadania správca vypracoval viacero doplňujúcich tuzemských a medzinárodných dožiadaní (str. 10 napadnutého rozhodnutia).
Vo vzťahu k namietanej zmätočnosti rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly sa Najvyšší súd stotožňuje so záverom krajského súdu (č.l. 64), že v poradí druhým rozhodnutím (doručené 24.09.2013) správca dane odstránil chybu pri prepisovaní rozhodnutia, keď v rozhodnutí nebol uvedený dátum prerušenia daňovej kontroly. Následne predmetné rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly obsahovalo všetky náležitosti stanovené Daňovým poriadkom.
K preukazovaniu zdaniteľného obchodu:
Najmä namietal:
Na základe uvedeného musí Najvyšší súd predovšetkým zdôrazniť, že samotná existencia faktúry došlej od dodávateľa tovaru 1 alebo 2 (§ 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z.) je nutnou avšak nie absolútnou podmienkou pre umožnenie (resp. priznanie práva na uplatnenie) práva na odpočítanie DPH. Správca dane je povinný (§ 2 písm. a/ Daňového poriadku) pri správe daní preveriť vierohodnosť pôvodu faktúry (§ 71 ods. 1 písm. c/ zák. č. 222/2004 Z.z.) ako aj hodnovernosť údajov povinne uvedených jej vystaviteľom vo faktúre (§ 72 ods. 5 v spojení s § 74 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z.) vo vzťahu nielen k existencii tovaru, resp. dôsledkom vykonanej služby prezentovaných žalobcom ako daňovým subjektom ale aj k postupu, ktorý bol obsahom tvrdeného zdaniteľného obchodu s tým, že oprávnené pochybnosti o hodnovernosti zdaniteľného obchodu presúvajú dôkazné bremeno na žalobcu. Navyše v preskúmavanej veci je spochybnená reálnosť dopravy tovaru od dodávateľov tovaru 1 a 2, t.j. účtovných prípadov, nie neexistencia vystavovaných účtovných dokladov.
Podľa § 2 písm. a) Daňového poriadku v citovanom znení na účely tohto zákona sa rozumie správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.
Podľa § 71 ods. 1 veta prvá zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru.
Podľa § 71 ods. 2 písm. a), b) d) až f) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení faktúra musí obsahovať
a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo službu, a jeho identifikačné číslo pre daň,
b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu tovaru alebo služby a
c) jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené,
d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry,
e) dátum vyhotovenia faktúry,
f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby.
zmluvne uloženej povinnosti určitú špeciálnu (obchodnú) činnosť vykonávať s odbornou starostlivosťou (napríklad ustanovenia § 553 [odborná starostlivosť skladovateľa] či § 551, § 552 alebo § 556 [odborná starostlivosť zhotoviteľa diela]).
Podľa § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka v citovanom znení konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.
V súvislosti s uvedeným záväzkom obozretnosti podnikania musí Najvyšší súd upozorniť žalobcu na povinnosť štatutárneho orgánu, ktorý je vlastný jeho právnej forme, v zmysle § 135 ods. 1 Obchodného zákonníka okrem iného zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva postupom podľa požiadaviek a v medziach zásad zakotvených v zákone č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 431/2002 Z.z.“).
Najvyšší súd vo svojej ustálenej judikatúre nazerá na účtovníctvo ako na významný evidenčný zdroj informácií o účtovných prípadoch (§ 2 zák. č. 431/2002 Z.z.) t.j. aj o zdaniteľných obchodoch, ktorých vypovedacia správnosť je garantovaná pripojenými účtovnými dokladmi (§ 6 ods. 1 v spojení s § 10 zák. č. 431/2002 Z.z.) s charakterom preukázateľného (viď § 10 ods. 1 písm. f/ zák. č. 431/2002 Z.z. uvádzajúci okruh zodpovedných osôb) obsahu účtovného prípadu zachyteného v došlej faktúre vystavenej nie žalobcom ale jeho dodávateľmi tovaru 1 alebo 2.
Podľa § 135 ods. 1 Obchodného zákonníka v citovanom znení konatelia sú povinní zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, viesť zoznam spoločníkov a informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti.
Podľa § 8 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení účtovníctvo účtovnej jednotky je správne, ak účtovná jednotka vedie účtovníctvo podľa tohto zákona a ostatných osobitných predpisov.
Podľa § 10 ods. 1 písm. b) a f) zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení účtovný doklad je preukázateľný účtovný záznam, ktorý musí obsahovať
b) obsah účtovného prípadu a označenie jeho účastníkov,
f) podpisový záznam osoby (§ 32 ods. 3) zodpovednej za účtovný prípad v účtovnej jednotke a podpisový záznam osoby zodpovednej za jeho zaúčtovanie.
Medzi relevantné účtovné doklady Najvyšší súd radí aj faktúry, hoci tento pojem je v účtovníctve zaužívaný viac prevládajúcou praxou ako právnymi predpismi (legálna definícia sa vyskytuje iba v zák. č. 222/2004 Z.z.), jednoznačne do skupiny účtovných dokladov.
Aj z ustanovenia § 6 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z. nepochybne vyplýva, že účelom účtovania je prevod účtovných prípadov (taxatívne vymenovaných zákonodarcom pod písmenami a/ až h/ ustanovenia § 2 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z.) v účtovných knihách prostredníctvom vykonávania účtovných zápisov na základe účtovných dokladov
(t.j. aj faktúr), a tieto účtovné zápisy musia v zmysle zásady správneho účtovania (§ 8 ods. 1 a 2 zák. č. 431/2002 Z.z.) spĺňať hore uvedené náležitosti najmä pri uplatnení zásady verného a pravdivého obrazu (§ 7 ods. 1 a 2 zák. č. 431/2002 Z.z.).
Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení predmetom účtovníctva je účtovanie skutočností o
a) stave a pohybe majetku,
b) stave a pohybe záväzkov,
c) rozdiele majetku a záväzkov,
d) výnosoch,
e) nákladoch,
f) príjmoch,
g) výdavkoch,
h) výsledku hospodárenia účtovnej jednotky,
(ďalej len "účtovné prípady").
Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi ( § 10).
Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.
Podľa § 7 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení zobrazenie v účtovnej závierke je verné, ak obsah položiek účtovnej závierky zodpovedá skutočnosti a je v súlade s ustanovenými účtovnými zásadami a účtovnými metódami. Zobrazenie v účtovnej závierke je pravdivé, ak sú pri ňom použité účtovné zásady a účtovné metódy, ktoré vedú k dosiahnutiu verného zobrazenia skutočností v účtovnej závierke.
Pre Najvyšší súd je nepochybné, že najmä podvojné účtovníctvo právnických osôb vytvára podklady a s tým súvisiace údaje (výstupy) pre vyhotovenie daňového priznania na DPH. Z uvedeného preto jednoznačne vyplýva, že osoba vykonávajúca zaúčtovanie účtovného prípadu na základe svojich odborných znalostí a erudovanosti má a musí vykonávať prvotnú kontrolu oprávnenosti vzniku práva na odpočítanie DPH v zmysle § 49 zák. č. 222/2004 Z.z., k čomu slúži pripojenie podpisu osoby zodpovednej za účtovný prípad (v prejednávanej veci dodávky tovaru ako zdaniteľné obchody). Táto osoba potom potvrdzuje na účtovný doklad svojim podpisom skutočnosť, o ktorej má hodnoverné vedomosti (napríklad tým, že bola osobne prítomná, alebo dostala informáciu od zodpovednej osoby, o ktorej nemá pochybnosti), že tovar bol dodaný alebo služba bola poskytnutá.
Právo nie je bezmocné, pokiaľ osoba zodpovedná za zaúčtovanie účtovného prípadu nerešpektuje citovaný zák. č. 431/2002 Z.z., nakoľko potom uvedeným postupom môže naplniť skutkovú podstatu trestného činu (§ 259, resp. § 260 Trestného zákona).
Podľa § 259 ods. 1 písm. c) Trestného zákona v citovanom znení kto uvedie nepravdivé alebo hrubo skresľujúce údaje alebo zatají povinné údaje o závažných skutočnostiach vo výkaze, v hlásení, vo vstupných údajoch vkladaných do počítača alebo v iných podkladoch slúžiacich na
c) kontrolu účtovníctva, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.
Podľa § 260 Trestného zákona v citovanom znení kto sa z nedbanlivosti dopustí trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie konaním uvedeným v § 259 ods. 1 okrem písmena a) alebo b) a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu (>500x266), potrestá sa odňatím slobody až na tri roky až osem rokov.
Pokiaľ žalobca ako daňový subjekt nie je spôsobilý preukázať naplnenie hore uvedených zákonných požiadaviek obozretného podnikania, a to je v prípade žalobcu ako daňového subjektu zo zistení žalovaného, ktoré boli správne potvrdené krajským súdom, pre Najvyšší súd preukázané, potom poukazovanie na veci Optigen (resp. Kittel) žalobcom nemá oporu v ich záveroch, lebo žalobca minimálne mal vedieť a tým aj hodnoverne preukázať, na základe akých podkladov bolo vykonané dodanie tovaru od dodávateľa tovaru 1 a ako tento tovar nadobudol.
Uvedený právny názor Najvyššieho súdu nemôže zmeniť ani to tvrdenie žalobcu, že predmetný tovar nakúpený od dodávateľov tovaru 1 a 2 odpredal žalobca ďalším subjektom, nakoľko predmetom preverovania práva na odpočítanie DPH uplatneného žalobcom za príslušné zdaňovacie obdobie nie je existencia dodaného tovaru, ale náležitosti zdaniteľného obchodu zachytené v došlej faktúre.
pojednávanie sa dňa 11.06.2015 uskutočnilo v neprítomnosti zástupcu žalovaného
Najvyšší súd nemohol prihliadnuť, nakoľko nie sú pre preskúmavanú vec relevantné.
V.
Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky uplatnené žalobcom uvádza, že napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 63 Daňového poriadku. Uvedené rozhodnutie finančného orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky pre priznanie nadmerného odpočtu na dani z príjmov.
Počas konania Najvyšší súd z dostupných zdrojov nezistil a ani mu nebolo účastníkmi naznačené, resp. nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť, poprípade výskyt skoršej judikatúry, od ktorej by sa tento rozsudok odkláňal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave, dňa 24. januára 2017
Ing. JUDr. M. Gavalec PhD., v.r. predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Michaela Smolinská
Najvyšší súd Slovenskej republiky
1Sžf/96/2015
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: ORTOPROplus, s.r.o., so sídlom Skladná 8,
040 01 Košice, IČO: 31 715 486, zast.: JUDr. Eugen Kostovčík, advokát, so sídlom Gelnická 33, 040 11 Košice proti žalovanému: Daňový úrad Košice, so sídlom Rozvojová 2, 041 90 Košice o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 7. mája 2015 č. k. 6S/270/2013-43, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 7. mája 2015 č. k. 6S/270/2013-43 p o t v r d z u j e.
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania z titulu trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobcu vo výške 177,86 € do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I. Konanie na správnom orgáne
II. Konanie na prvostupňovom súde
III. Odvolanie žalovaného/stanoviská
A)
Na podporu tvrdení žalovaný predložil stanoviská Ministerstva financií Slovenskej republiky a odkázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 243/07, kde bola naznačená téza, že právo je fenomén argumentatívny. Záverom žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil alebo zmenil ako neprávny a ako rozsudok vykazujúci znaky arbitrárnosti.
B)
IV. Právne názory odvolacieho súdu
Z administratívneho a súdneho spisu má odvolací súd za preukázané, že žalobca žiadosťou z 31.08.2006 žiadal o vydanie rozhodnutí o zaplatení sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané finančné prostriedky vyplývajúce z úhrad určeného rozdielu dane z príjmov za roky 2001 a 2002 podľa § 35b zák. č. 511/1992 Zb. V odvolacom konaní bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdené. Rozhodnutie bolo predmetom súdneho prieskumu v konaní sp. zn. 7S/23/2007, v ktorom súd žalobu zamietol a Najvyšší súd rozsudkom z 14.02.2008 sp. zn. 3Sžf/64/2007 rozsudok krajského súdu potvrdil. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. III.ÚS 305/08 z 25.11.2008 zrušil rozsudok zo 14.02.2008 sp. zn. 3Sžf/64/2007. Najvyšší súd následne rozsudkom z 03.12.2009 sp. zn. 3Sžf/64/2007 zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/23/2007 a zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie prvostupňového orgánu. Daňový úrad Košice IV. rozhodnutím z 04.12.2010 nepriznal žalobcovi sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky a toto rozhodnutie bolo potvrdené v odvolacom konaní Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky rozhodnutím z 02.03.2011 č. 1/223/410120956/2011/999523-r. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 23.02.2012 sp. zn. 6S/48/2011 zrušil obidve rozhodnutia daňových orgánov a tento rozsudok bol Najvyšším súdom potvrdený rozsudkom z 27.02.2013 sp. zn. 6Sžf/23/2012. Z oboch týchto rozsudkov vyplýva, že rozhodnutia daňových orgánov o nepriznaní sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky boli vydané v rozpore so zákonom a žalobca bol ukrátený na svojich právach.
Následne žalobca požiadal 23.07.2013 podľa ustanovenia § 165 ods. 1 a 7 zák. č. 563/2009 Z.z. o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania, na ktoré reagoval žalovaný napadnutým oznámením.
Podľa § 165 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Podľa § 165 ods. 7 zák. č. 563/2009 Z.z. v cit. znení sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.
V prvom rade považuje Najvyšší súd za dôležité zdôrazniť, že Oznámenie žalovaného z 24.09.2013 má v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 21/08, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 17. 05. 2016 sp. zn. III. ÚS 91/2016, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.03.2014, sp. zn. 4Sžf/1/2014) charakter rozhodnutia, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Preto Krajský súd postupoval správne, ak vec meritórne prejednal. Iný postup by bol v rozpore so zásadou denegatio justitie – odopretie spravodlivého súdu, ktorú zohľadňuje aj Ústava Slovenskej republiky v čl. 46 a znamenalo by to porušenie základného práva na súdnu ochranu uvedenú v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čo je zrejmé aj rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 17.05.2016 sp. zn. III. ÚS 91/2016:
„Pokiaľ súd v správnom súdnictve odmietne vecne prejednať žalobu podľa § 247 a nasl. O.s.p. smerujúcu proti neformálnemu oznámeniu správneho orgánu, ktorý nemal zo zákona vyplývajúcu povinnosť vydať rozhodnutie, dopúšťa sa odopretia spravodlivosti vo vzťahu k takému žalobcovi.“
V.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave dňa 24. januára 2017
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Michaela Smolinská
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: SLOVAKIA PLAY spol. s r.o., so sídlom v Senici, Hviezdoslavova 315, zastúpeného JUDr. Agatou Džačovskou, advokátkou, so sídlom v Senici, Hviezdoslavova 315, proti žalovanému: Daňovému úradu Žilina, so sídlom v Žiline, Ul. Janka Kráľa 2, o preskúmanie zákonnosti výkazu nedoplatkov č. 9500450/5/1398073/2012 zo dňa 29.06.2012, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/94/2013-31 zo dňa 04.03.2015, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/94/2013-31 zo dňa 04. marca 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým uznesením Krajský súd v Žiline podľa § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia výkazu nedoplatkov č. 9500450/5/1398073/2012 zo dňa 29.06.2012 zostaveného žalovaným. V odôvodnení poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/17/2014 zo dňa 18.06.2014, ktorý v obdobnej veci konštatoval, že výkaz nedoplatkov nie je rozhodnutím v zmysle § 244 ods. 3 O.s.p., ale je len administratívnym dokumentom, ktorý zostavuje správca dane z údajov evidencie daní (§ 89 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov; ďalej len „zákon č. 563/2009 Z. z.“, a ktorý sa v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 90 ods. 1 v spojení s § 89 ods. 1 písm. b/ zákona č. 563/2009 Z. z. stáva exekučným titulom, pričom dňom jeho vykonateľnosti je deň jeho vyhotovenia a daňový dlžník sa neupovedomuje o jeho zostavení ani o jeho vykonateľnosti (§ 89 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z.). Krajský súd mal za to, že zásadná právna otázka, či výkaz nedoplatkov – neuhradených odvodov - je rozhodnutím podliehajúcim súdnemu prieskumu, bola už Najvyšším súdom Slovenskej republiky vyriešená, a preto v záujme zásady predvídateľnosti súdnych rozhodnutí vyplývajúcej zo základného princípu právnej istoty posúdil túto právnu otázku rovnako. O trovách konania rozhodol podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu; žalobca preto, že podaním žaloby proti rozhodnutiu nepodliehajúcemu prieskumu v správnom súdnictve zavinil zastavenie konania, a žalovaný preto, lebo mu v zásade v správnom súdnictve nemožno priznať náhradu trov.
Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie navrhujúc, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasil so zastavením konania a ani s dôvodmi zastavenia uvedenými v odôvodnení uznesenia. Mal za to, že každý vykonateľný výkaz nedoplatkov je rozhodnutím vyhotoveným žalovaným, v zmysle ktorého vznikajú žalobcovi povinnosti plniť. Poukázal na to, že zastavením konania by sa žalobca dostal do situácie, že by nemal možnosť domáhať sa žiadnym spôsobom svojich práv a oprávnených záujmov, čím by boli porušené jeho práva. Nesúhlasil s názorom krajského súdu, že výkaz nedoplatkov nestanovuje novú povinnosť, a teda nie je spôsobilý spôsobiť žalobcovi ujmu na jeho právach, nakoľko výkaz nedoplatkov bol žalovaným vystavený bez toho, aby mal žalobca akékoľvek nedoplatky.
Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je potrebné priznať úspech.
Predmetom súdneho prieskumu v predmetnej veci bol výkaz daňových nedoplatkov č. 9500450/5/1398073/2012 zo dňa 29.06.2012 zostavený žalovaným pre žalobcu ako dlžníka obsahujúci sumu predpisu odvodu: 9400 €, dátum pôvodnej splatnosti: 02.05.2012, ustanovenie právneho predpisu: § 37 ods. 1 písm. j/ zákona č. 171/2005 Z. z. a výšku nedoplatku : 9400 €.
Úlohou najvyššieho súdu bolo právne posúdiť otázku, či v prejednávanom prípade sa jedná o rozhodnutie, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.
Najvyššiemu súdu je známe, že vo svojich prv vydaných rozhodnutiach (napr. sp. zn. 6Sžo/17/2014 z 18.06.2014, 6Sžo/51/2014 z 28.01.2015) nepovažoval výkaz daňových nedoplatkov za rozhodnutie, ktoré podlieha súdnemu prieskumu. Neskôr vydaným rozhodnutím (sp. zn. 3Sžf/65/2014 zo dňa 04.08.2015) však pripustil, že výkaz je rozhodnutím v zmysle § 244 ods. 3 O.s.p., ktorého formálna správnosť a súlad vyrubeného nedoplatku s evidenciou podliehajú súdnemu prieskumu.
Prikloniac sa k zásade prednosti ústavne konformného výkladu, z ktorej vyplýva požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb, inak povedané, v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd, najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s § 250ja ods. 7 O.s.p. odkazuje na svoje rozhodnutie sp. zn. 3Sžf/65/2014 zo dňa 04.08.2015, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza:
„Pokiaľ ide o výkaz daňových nedoplatkov, ten má konštitutívne účinky v tých prípadoch, kedy je zostavený bez právoplatného rozhodnutia o vyrubení dane. Ide o prípady podľa § 89 ods. 2 písm. b/, c/ zákona č. 563/2009 Z. z. (§ 74 ods. 2 písm. b/, c/ zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov). Ide o exekučný titul, ktorý zakladá povinnosť daňového subjektu zaplatiť nedoplatok, preto ho je nevyhnutné súčasne považovať za vyrubenie nedoplatku, keďže mu nepredchádza rozhodnutie. Z konštitutívneho účinku možno vyvodiť, že výkaz je rozhodnutím v zmysle § 244 ods. 3 O.s.p. Rozhodnutie je pojmovo vymedzené v tomto ustanovení svojim účinkom, pričom zákon iným administratívnym aktom, ako sú rozhodnutia, konštitutívny účinok nepriznáva. Výkaz na rozdiel od platobného výmeru nemusí obsahovať odôvodnenie, ale iba zákonom ustanovené náležitosti. Ich formálna správnosť a súlad vyrubeného nedoplatku s evidenciou podliehajú súdnemu prieskumu. Nemožno vylúčiť, že pri zostavovaní výkazu nedoplatkov vzniknú administratívne pochybenia. Najvyšší súd nezistil zákonný dôvod podľa § 248 O.s.p. (generálna klauzula), ktorý by vylučoval výkaz daňových nedoplatkov zo súdneho prieskumu zákonnosti. Zostavenie výkazu má pre daňového dlžníka závažné dôsledky. V exekučnom konaní pritom nie je prípustné preskúmavať zákonnosť exekučného titulu. Najvyšší súd súčasne poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 235/2012-11 zo dňa 16.05.2012, z ktorého vyplýva, že právnu otázku prípustnosti správnej žaloby proti výkazu daňových nedoplatkov je nevyhnutné vyriešiť vo všeobecnom súdnictve.
Najvyšší súd konštatuje, že ustanovenie § 89 ods. 3 druhá veta zákona č. 563/2009 Z. z. (Daňový poriadok), podľa ktorého „daňový dlžník sa neupovedomuje o zostavení výkazu daňových nedoplatkov ani o jeho vykonateľnosti“, sa javí ako rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. S touto okolnosťou sa v ďalšom konaní vyrovná súd prvého stupňa prípadným postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel záveru, že v danej veci je potrebné prijať právne závery urobené vo veci sp. zn. 3Sžf/65/2014, na základe čoho z dôvodov vyššie uvedených postupom podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. mu vrátil vec na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd vec meritórne v naznačenom smere prejedná a znova o nej rozhodne.
O náhrade trov konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 246c ods. 3 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 3 O.s.p.).
Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť 01.07.2016.
Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.
V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 23. februára 2017
JUDr. Jaroslava F Ú R O V Á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Bartalská
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 14. júla 1999 v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána Drgonca a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka a JUDr. Ľubomíra Dobríka vo veci podnetu Ing. arch. Ondreja Trangoša, bytom Bratislava, Gercenova 9, zastúpeného JUDr. Jánom Benčurom, advokátom, pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní na Daňovom úrade Bratislava V takto
r o z h o d o l :
Právo Ing. arch. Ondreja Trangoša na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred Daňovým úradom Bratislava V vo veci nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťroka 1997 p o r u š e n é b o I o .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd SR") dostal 15. marca 1999 podnet Ing. arch. Ondreja Trangoša, bytom Bratislava, Gercenova 9, zastúpeného JUDr. Janom Benčurom, advokátom, Bratislava, Záhradnícka 41, ktorým namietol porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava SR") v konaní na Daňovom úrade Bratislava V vo veci rozhodnutia o nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie IV. štvrťroka 1997.
Predkladateľ podnetu v podnete uviedol: "V zákonom stanovenej lehote, t. j. do 25. 0l. 1998 som podal daňové priznanie za IV. Q 1997 pre Daň z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) a uplatnil si nárok na odpočet :
23 % DPH z daňového dokladu fa č. 111297, v sume 414 000,- Sk,
23 % DPH z daňového dokladu fa č. 121297, v sume 455 400,- Sk.
Správca dane, Daňový úrad Bratislava V., započal dňa 03. 02.1998 kontrolu DPH.
Správca dane ma vyzval na predloženie viacerých písomností a požiadal o vyjadrenie. Správcovi dane som písomnosti predložil, písomné stanovisko podal. Posledne som správcovi dane zaslal podanie dňa 06. 04. 1998.
Správca dane podaním z 1l.03.1998 oznámil, že stav kontroly trvá.
Dňa 16. 06. 1998 som požiadal správcu dane, ako aj Ústredné daňové riaditeľstvo o prijatie opatrenia proti nečinnosti.
ÚDR v odpovedi dátumovanej z 03. 06. 1998 uviedol, že nie je potrebné prijať opatrenia voči nečinnosti, nakoľko pre výkon kontroly nie je stanovená lehota na jej ukončenie.
Listom zo dňa 17. 07. 1998 som podal na Ministerstvo financií SR sťažnosť.
MF SR listom zo dňa 04. 08. 1998 považuje moju sťažnosť za neopodstatnenú.
Rozhodnutím zo dňa 06. 10. 1998 správca dane rozhodol o prerušení kontroly DPH za zdaňovacie obdobie 4 Q 1997.
Dňa 4. 11. 1998 som podal na ÚDR SR podnet k preskúmaniu rozhodnutia mimo odvolacieho konania.
ÚDR SR listom zo dňa 07. 0l. 1999 oznámilo, že napadnuté rozhodnutie nemení ani nezrušuje.
Správca dane doposiaľ o kontrole DPH za zdaňovacie obdobie 4 Q 1997 meritórne nerozhodol.
Ako daňovník som využil všetky právne prostriedky nápravy, priznané mi zák.č. 511/1992 Zb.
Podanie návrhov na prijatie opatrení voči nečinností, sťažností, podnetov k preskúmaniu rozhodnutí mimo odvolacieho konania neviedlo k náprave a urýchleniu daňovej kontroly.
Na prieťahoch správcu dane som sa ako daňovník nepodieľal. Mám za to, že som vystupoval v daňovom konaní aktívne.
Daňové konanie považujem za konanie s prieťahmi. Nerozhodnutie o mojom nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie 4 Q 1997 má z hospodárskeho hľadiska katastrofálne následky. Som podnikateľom - fyzickou osobou, kde nerozhodnutie o uplatnenom nároku vo výške 869 000,- Sk má likvidačný charakter.
Nečinnosť správcu dane zasahuje do môjho práva slobodne podnikať, vyjadrenom v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR.
Obraciam sa preto na Ústavný súd SR s týmto podnetom o pomoc pri zabezpečení ústavného práva daného mi čl. 48 ods. 2 Ústavy, - prerokovať vec - výkon kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu správcom dane, bez zbytočného odkladu."
Ústavný súd SR listom z 12. apríla 1999 zaslal podnet Ing. arch. Ondreja Trangoša Daňovému úradu Bratislava V s výzvou, aby sa k nemu vyjadril.
Daňový úrad Bratislava V v stanovisku č. 604/240/41669/99/EZ, EŠ z 3. mája 1999 uviedol: "V zmysle príkazu na vykonanie kontroly č. 604/240/8741/98 zo dňa 29. 0l. 1998 bola zahájená dňa 3. 2. 1998 kontrola DPH - preverenie uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 1997 v zmysle zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov u daňového subjektu: Ing. arch. Ondrej Trangoš, Gercenova 9, 851 0l Bratislava 5 - Petržalka, DIČ: 5512186427/604.
V zdaňovacom období IV. štvrťrok 1997 Ing. arch. Ondrej Trangoš vystavil dňa 11. 12. 1997 pre odberateľa Ing. arch. Petra Kucharoviča, Kopčianska 78, 851 01 Bratislava faktúry číslo:
- 8/97 za autorskú spoluprácu na akcii "Rekonštrukcia 16-podlažnej budovy Business centrum v Orenburgu" za zadanie stavby vo výške 2 187 840,- Sk, z toho 6 % DPH 123 840,-Sk,
- 9/97 za autorskú spoluprácu na architektonickej štúdii na súťaž: "VÚB a.s. –rekreačno - vzdelávacie centrum Bratislava - Koliba" vo výške 53 000,- Sk, z toho 6 % DPH 3 000,- Sk.
Podľa vyjadrenia Ing. arch. Trangoša písomná zmluva o autorskej spolupráci uzavretá nebola.
Daňový subjekt Ing. arch. Ondrej Trangoš prijal úhrady uvedených faktúr dňa 12. 12. 1997 - Výpisy č.: 32 (zálohová faktúra), 58 z BÚ č. 703544012 vedeného vo VÚB a. s. Bratislava.
Ing. arch. Trangoš Ondrej bol zaregistrovaný na Daňovom úrade Bratislava V pre daň z pridanej hodnoty od 01. 1 l. 1995 so štvrťročným zdaňovacím obdobím, v zmysle Osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty č. 3-R/16498 zo dňa 30. 10. 1995.
Platiteľovi bolo pridelené DIČ 5512186427/604.
Ing. arch. Ondrej Trangoš splnomocnil dňa 18. 2. 1998 "k plnému zastupovaniu vo veci daňového konania ku kontrole DPH za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 1997" Ing. Igora Cibulku, Francisciho 5, 811 08 Bratislava.
Ing. arch. Ondrej Trangoš predložil správcovi dane v zákonom stanovenej lehote daňové priznanie za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 1997, v ktorom si uplatnil, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 806 741,- Sk. Uvedený nadmerný odpočet vznikol v dôsledku uplatneného nároku na odpočet dane z faktúr za sprostredkovanie zákazky na projektové práce pre rekonštrukciu 16-podlažnej budovy na Leninovom námestí v Orenburgu v Ruskej federácii číslo:
- 111297 vystavenej spol. LOREN s r. o., Vajanského 19, 940 01 Nové Zámky, dňa 1l. 12. 1997 na základe zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 29. 04. 1997, jej čl. 5 bodu 5.1.1. pre odberateľa Ing. arch. Ondreja Trangoša, Gercenova 9, 851 0l Bratislava, v celkovej fakturovanej sume 2 214 000,- Sk, z toho 23 % DPH 414 000,- Sk, (podľa vyjadrenia Ing. arch. Trangoša "s formálnymi chybami": napr. 29. 04. 1997 - údajne miesto roku 1996, v slovnom vyjadrení suma k úhrade jeden milión..., č. účtu spol. LOREN s r. o. na poslednom mieste ma číslicu "3 ", podľa výpisu z ČSOB je na tom mieste "0", nejednoznačný dátum zdaniteľného plnenia - na faktúre je uvedený údaj "deň povinnosti fakturovať DZP - z hľadiska DPH v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov povinnosť vystaviť daňový doklad je do 15 dní od uskutočnenia zdaniteľného plnenia v zmysle zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 29. 4. 1996 podľa čl. 4 - následná zmluva o dielo uzatvorená nebola, nejednoznačná identifikácia konateľa spol. LOREN s r. o. - Lörincz, Lörinc, Lörincz),
- 121297 vystavenej spol. LOREN s r. o., Vajanského 19, 940 O1 Nové Zámky, dňa 12. 12. 1997 na základe zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 29. 04. 1997, jej čl. 5 bodu 5.1.1. pre odberateľa Ing. .arch. Ondreja Trangoša, Gercenova 9, 851 01 Bratislava, v celkovej fakturovanej sume 2 435 400,- Sk, z toho 23 % DPH 455 400,- Sk (obdobné formálne chyby ako na faktúre č. 111297).
Predmetné faktúry Ing. Ondrej Trangoš uhradil dňa 0l. 10. 1997 a 12. 12. 1997 z bežného účtu č. 703544012 vedeného vo Všeobecnej úverovej banke, Bratislava, na účet č. 402113593/7500 spol. LOREN s r. o. vedeného v ČSOB, a. s., Bratislava.
Priebeh kontroly:
1) Dňa 05. 02. 1998 správca dane telefonicky vyzval Ing. arch. Ondreja Trangoša k predloženiu Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 29. 4. 1997 na základe ktorej, v zmysle jej č. 5 bodu 5.1.1., LOREN s. r. o. vystavila faktúry č. 111297 a č. 121297 za sprostredkovanie, ktoré neobsahovali rozsah a predmet plnenia.
2) Správca dane spochybnil uskutočnenie prijatých zdaniteľných plnení, ktoré boli predmetom faktúr č. 111297, 121297 vystavených LOREN s. r. o. pre odberateľa Ing. arch. Ondreja Trangoša za sprostredkovanie, na základe:
- formálnej zhodnosti predložených faktúr č. 111297, 121297 vyhotovených LOREN, s. r. o. a faktúr č. 8, 9/97 vyhotovených Ing. arch. Ondrejom Trangošom,
- číslovania vystavených faktúr spol. LOREN s r. o. pre odberateľa Ing. arch. Ondreja Trangoša (číslom faktúr je deň odoslania faktúr DVDD a deň povinnosti fakturovať DZP),
- dátumu vystavenia faktúr č. 8, 9/97 Ing. arch. Ondrejom Trangošom a prijatia ich úhrad, ktorý korešponduje s dátumom vystavenia faktúr č. 111297 a 121297 spol. LOREN s r. o. a ich úhrad Ing. Ondrejom Trangošom,
- pomerne vysokého percenta provízie.
Daňový úrad Bratislava V vydal preto v zmysle § 16 zákona č. 511/1992 Zb. o správe
daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov dožiadanie č. j. 604/240/10553/98 dňa 6. 2. 1998, ktorým sa obrátil na Daňový úrad Nové Zámky a žiadal u daňového subjektu LOREN, s. r. o., Vajanského 19, 940 01 Nové Zámky, DIČ: 34108211/63l, prešetriť: