Stanovisko ECJ-TF 1/2025 k rozhodnutiu SD EÚ z 3. septembra 2024 vo veci C-228/24, Nordcurrent group UAB

V rozsudku sa objasňuje, ako Súdny dvor EÚ chápe pojem zneužitia v daňovom práve.[1]Nadväzuje na jeho judikatúru v oblasti boja proti zneužívaniu, napríklad vo veciach Dánska[2], Cadbury Schweppes[3], Eqiom SAS[4] a Deister Holding AG a Juhler Holding A/S[5]. SD EÚ zastáva názor, že pojem zneužitia si vyžaduje objektívny prvok – konkrétne existenciu neoriginálnej dohody - a subjektívny prvok - konkrétne úmysel získať daňovú výhodu, ktorá je v rozpore s predmetom alebo účelom smernice.[6] Na existenciu neoriginálnej dohody a daňového zvýhodnenia je potrebné zohľadniť všetky skutočnosti a okolnosti. Nestačí analyzovať situáciu v okamihu výplaty dividend. Naopak, je potrebné zohľadniť širší časový horizont. Pokiaľ ide o daňové zvýhodnenie, nestačí sa pozrieť na oslobodenie od dane z účasti izolovane. Je potrebné zohľadniť celkové daňové zaťaženie investície.

Cieľom tohto stanoviska je vysvetliť a analyzovať argumentáciu SD EÚ, pokiaľ ide o existenciu neskutočnej dohody a subjektívny prvok úmyslu získať daňovú výhodu, ktorá je v rozpore s predmetom alebo účelom smernice.

[1] Súdny dvor EÚ, 3. apríla 2025, vec C-228/24, Nordcurrent Group UAB, judikatúra IBFD.

[2] ESD, 26. februára 2019, C-116/16 a C-117/16, T Danmark a Y Denmark, judikatúra IBFD.

[3] ESD, 12. septembra 2006, C-196/04, Cadbury Schweppes, judikatúra IBFD.

[4] ESD, 7. septembra 2017, C-6/16, Eqiom a Enka, judikatúra IBFD.

[5] ESD, 20. decembra 2017, C-504/16 a C-613/16, judikatúra IBFD.

[6] Zatiaľ čo v článku 2 ods. 1 ods. 2 smernice PSD sa používa pojem „predmet alebo účel tejto smernice“, SD EÚ niekedy používa pojem „predmet a účel“ (pozri body 44 a 55) a niekedy „predmet alebo účel“ (pozri body 22, 46 a 48).